Dokiaľ budem nažive, nikdy neprestanem kázať o tom, že je prvoradou a nevyhnutnou potrebou byť dušou modlitby; vždy, v každej situácii a za každých, i tých najpohnutejších okolností, pretože Boh, ten nás neopúšťa nikdy. Nie je vôbec kresťanským postojom myslieť na priateľstvo s Bohom len ako na posledný prostriedok. Či sa nám snáď zdá normálne ignorovať ľudí, ktorých máme radi, alebo nimi opovrhovať? Určite nie. K tým, ktorých milujeme, predsa neustále zalietajú naše slová, túžby a želania, naše myšlienky: máme ich akoby ustavične prítomných. Správajme sa teda rovnako aj k Bohu.

Ak budeme takto hľadať Pána, celý náš deň sa premení na jediný úprimný a dôverný rozhovor s ním. Napísal a povedal som to síce už tisíckrát, no nevadí mi opakovať sa, lebo náš Pán nám svojím príkladom dáva najavo, že takéto počínanie je to pravé: neustála modlitba, od rána až do noci a potom znovu až do rána. Keď všetko ide ľahko: vďaka ti, Pane! Keď prídu ťažké chvíle: Pane, neopúšťaj ma! A Boh, tichý a pokorný srdcom, nezabudne na naše prosby, ani k nim nezostane ľahostajný, lebo to bol on, ktorý povedal: ,,Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Boží priatelia, 247)