Chcel byť architektom. Táto jeho voľba súvisela s jeho záujmom o umenie a humanitné vedy, ako aj s jeho talentom na matematiku a kreslenie. V tých časoch žiaci, ktorí dosahovali najlepšie známky – podľa terminológie tých čias „výborný s vyznamenaním“ –, sedávali v prvých laviciach a museli odpovedať na otázky učiteľa, na ktoré menej pripravení žiaci nevedeli odpovedať. V štvrtom a piatom ročníku strednej školy Josemaría sedával v prvej lavici na troch predmetoch: algebre, trigonometrii a literatúre.
Jeho rodičia boli spokojní s povolaním, ktoré si zvolil, hoci don José si ho niekedy jemne doberal hovoriac, že z jeho syna bude iba „promovaný murár“.
Ako všetky matky aj doňa Dolores dávala veľký pozor na priateľstvá dospievajúceho syna a dala mu jednu radu, ktorú mu otec mnohokrát pobavene opakoval. Keď s ním hovorila o voľbe budúcej manželky – keďže nič nenaznačovalo, že by sa nemal raz oženiť –, vravela: „Ani očarujúco krásna, ani odstrašujúco škaredá.“
Všetko sa však vyvinulo úplne ináč… Mladý Josemaría začínal tušiť Lásku – vždy používal tento výraz – v príhodnom okamihu. Koncom decembra 1917 a na začiatku januára 1918 postihli oblasť Logroño silné snehové búrky. Podľa záznamov miestnych novín La Rioja (v päťdesiatych rokoch ich nahradili noviny La Nueva Rioja) trvalo toto intenzívne sneženie celý mesiac. Niekoľko ľudí zomrelo na následky chladu, teploty klesli na šestnásť až sedemnásť stupňov pod nulou. Doprava bola úplne paralyzovaná.
V jedno ráno Josemaría uvidel v snehu stopy bosých nôh. Boli to stopy karmelitána. Jeho duše sa okamžite zmocnil taký vnútorný nepokoj, že si položil otázku: „Ak iní prinášajú z lásky k Bohu a blížnemu toľké obety, ja nie som schopný obetovať mu vôbec nič?“ Začal si s absolútnou istotou uvedomovať, že náš Pán od neho niečo žiada, a pretože nevedel čo, začal sa na neho obracať s prosbou slepého Bartimeja: Domine, ut videam! (Pane, aby som videl!) a s ďalšou podobnou prosbou: Domine, ut sit! (Pane, nech sa stane!). Podobne sa utiekal aj k Panne Márii a prosil ju, aby sa uskutočnili plány, ktoré Boh mal s jeho životom: Domina, ut videam!, Domina, ut sit! (Pani moja, aby som videl! Pani moja, nech sa stane!)
Zintenzívnil svoj duchovný život a svoju modlitbu, začal každý deň chodiť na svätú omšu a sväté prijímanie. Výsledkom tohto jeho odovzdania sa bola intuícia, že ak sa stane kňazom, bude lepšie pripravený na to, aby pochopil, čo Pán od neho žiada. Preto sa rozhodol, že vstúpi do seminára v meste Logroño ako externý študent. Jeho rodičia proti tomu nič nenamietali, hoci toto jeho rozhodnutie radikálne ovplyvnilo ich rodinné plány. Don José Escrivá priviedol svojho syna k donovi Antolínovi Oñatemu, opátovi kolegiálneho kostola v meste Logroño, aby sa s ním porozprával. Don Oňate bol skutočne svätý kňaz a tešil sa veľkej dôvere. On povzbudil mladého Josemaríu v jeho povolaní.