,,Tu ma máš, použi ma, na čo len chceš.“

Ako dosiahnem, aby moja láska k Pánovi trvala aj naďalej, aby sa znásobovala? – horlivo sa ma pýtaš. – Syn môj, tak, že zanecháš starého človeka, že sa radostne vzdáš tých vecí, hoci aj samých osebe dobrých, čo ti bránia úplne sa od seba odpútať... Takisto tým, že svojimi skutkami budeš Pánovi neustále hovoriť: ,,Tu ma máš, použi ma, na čo len chceš.“ (Vyhňa, 117)

Znovu vo vzdávaní vďaky pozdvihnem svoje srdce k Bohu, môjmu Pánovi, pretože nič mu nebránilo, aby nás stvoril dokonalých, s neodolateľnou náklonnosťou k dobru, no « usúdil, že jeho služobníci budú lepší, ak mu budú slúžiť slobodne. »Aká veľká je láska a milosrdenstvo nášho Otca! Tvárou v tvár skutočnosti, že Boh tak božsky a bláznivo miluje svoje deti, chcel by som mať tisícero úst, tisícero sŕdc, ba dokonca ešte viac, aby som bez prestania mohol chváliť Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Len si pomyslite, že ten, ktorý je Všemohúci, ten, ktorý svojou Prozreteľnosťou riadi celý vesmír, nechce služobníkov, ktorí by mu slúžili z prinútenia; chce slobodné deti.(...)

Povedať Bohu nie, odmietnuť počiatok nového a nekonečného šťastia je v rukách človeka. No ak to urobí, prestáva byť synom a zmení sa na otroka. (...)

Dovoľte mi, aby som nástojil na istej do očí bijúcej skutočnosti, ktorú si môžeme často overiť vo svojom okolí, alebo aj sami na sebe: a totiž že žiaden človek sa nevyhne nejakému druhu otroctva. Jedni padajú na kolená pred peniazmi, ďalší sa klaňajú moci; niektorí obdivujú relatívnu vyrovnanosť skepticizmu, iní nájdu svoje zlaté teľa v zmyselnosti. Tak isto sa to deje aj s ušľachtilými vecami. Pachtíme sa v práci, v nejakom väčšom podnikaní, vo vedeckej, umeleckej, literárnej, či duchovnej činnosti. Ak sa niekto o niečo naozaj usiluje, ak pritom nechýba ozajstná vášeň, tak potom ten, čo sa takto vydáva, žije ako otrok a s radosťou slúži, len aby zdarne zavŕšil svoje dielo. (Boží priatelia, 33-34)