Znovu vo vzdávaní vďaky pozdvihnem svoje srdce k Bohu, môjmu Pánovi, pretože nič mu nebránilo, aby nás stvoril dokonalých, s neodolateľnou náklonnosťou k dobru, no « usúdil, že jeho služobníci budú lepší, ak mu budú slúžiť slobodne. »Aká veľká je láska a milosrdenstvo nášho Otca! Tvárou v tvár skutočnosti, že Boh tak božsky a bláznivo miluje svoje deti, chcel by som mať tisícero úst, tisícero sŕdc, ba dokonca ešte viac, aby som bez prestania mohol chváliť Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Len si pomyslite, že ten, ktorý je Všemohúci, ten, ktorý svojou Prozreteľnosťou riadi celý vesmír, nechce služobníkov, ktorí by mu slúžili z prinútenia; chce slobodné deti.(...)

Povedať Bohu nie, odmietnuť počiatok nového a nekonečného šťastia je v rukách človeka. No ak to urobí, prestáva byť synom a zmení sa na otroka. (...)

Dovoľte mi, aby som nástojil na istej do očí bijúcej skutočnosti, ktorú si môžeme často overiť vo svojom okolí, alebo aj sami na sebe: a totiž že žiaden človek sa nevyhne nejakému druhu otroctva. Jedni padajú na kolená pred peniazmi, ďalší sa klaňajú moci; niektorí obdivujú relatívnu vyrovnanosť skepticizmu, iní nájdu svoje zlaté teľa v zmyselnosti. Tak isto sa to deje aj s ušľachtilými vecami. Pachtíme sa v práci, v nejakom väčšom podnikaní, vo vedeckej, umeleckej, literárnej, či duchovnej činnosti. Ak sa niekto o niečo naozaj usiluje, ak pritom nechýba ozajstná vášeň, tak potom ten, čo sa takto vydáva, žije ako otrok a s radosťou slúži, len aby zdarne zavŕšil svoje dielo. (Boží priatelia, 33-34)