Keby sme sa okolo seba rozhliadli, možno by sme našli dôvody myslieť si, že láska je len iluzórnou cnosťou. No ak veci posúdime z nadprirodzeného hľadiska, odhalíme i koreň tejto iluzórnosti: nedostatok neustáleho dôverného a intenzívneho styku s naším Pánom Ježišom Kristom a neznalosť pôsobenia Ducha Svätého v duši, ktorého prvým plodom je práve láska.

Jeden z cirkevných otcov vyberá niekoľko rád apoštola: ,,Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ a dodáva: « Ak budeme milovať Krista, budeme potom ľahšie znášať slabosti ostatných, dokonca i toho, ktorého ešte nemilujeme, lebo jeho skutky nie sú dobré. »

Tadiaľ sa vinie nahor cesta, ktorou rastieme v láske. Ak by sme si mysleli, že najskôr sa musíme cvičiť v humanitných aktivitách a sociálnej práci, no bez Pánovej lásky, mýlili by sme sa. « Nezanedbávajme Krista kvôli starosti o chorého blížneho, lebo máme milovať chorého kvôli Kristovi. »

Hľaďte neustále na Ježiša, ktorý sa bez toho, žeby prestal byť Bohom, ponížil a vzal na seba prirodzenosť sluhu, aby nám mohol slúžiť, lebo len sledovaním tohto smeru objavíme ideály, ktoré za to stoja. Láska hľadá spojenie, túži po zjednotení sa s milovanou osobou; a my, keď sa zjednotíme s Kristom, zmocní sa nás túžba napodobňovať jeho život odovzdanosti, nezmernej lásky, obete až na smrť. Kristus nás stavia pred rozhodujúcu dilemu: prežiť svoj život sebecky a samotársky, alebo ho zasvätiť službe zo všetkých síl. (Boží priatelia, 236)