Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est!, aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

Zamyslime sa teraz odvážne nad svojím životom. Prečo si niekedy nenájdeme ani tých pár minút, aby sme s láskou dokončili prácu, ktorú máme vykonať a ktorá je prostriedkom nášho posvätenia? Prečo zanedbávame povinnosti voči rodine? Prečo máme zrazu naponáhlo, keď sa máme modliť, alebo ísť na Svätú omšu? Prečo nám chýba pokoj a vyrovnanosť, keď si máme plniť povinnosti svojho stavu, no na druhej strane si bez náhlenia krátime čas hovením svojim osobným rozmarom? Veď sú to maličkosti, môžete namietať. Áno, skutočne. Ale práve tieto maličkosti sú olejom, naším olejom, ktorý udržuje plameň živý a lampu rozsvietenú. (Boží priatelia, 39-41)