„Práca je prvotné povolanie človeka.“

Práca je prvotné povolanie človeka, je Božím požehnaním, a poľutovaniahodne sa mýlia tí, čo ju považujú za trest. Pán, najlepší zo všetkých otcov, umiestnil prvého človeka do Raja »ut operaretur« – aby pracoval. (Brázda, 482)

Od počiatku svojho stvorenia musel človek – a to si nevymýšľam – pracovať. Stačí si otvoriť Písmo Sväté a už na prvých stránkach sa dočítame, že skôr ako vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, Boh utvoril Adama z hliny a stvoril preňho a pre jeho potomstvo tento tak krásny svet, ut operaretur et custodiret illum, aby ho obrábal a strážil.

Mali by sme sa presvedčiť o tom, že práca je jedna nádherná skutočnosť, že je neúprosným zákonom, ktorému takým či onakým spôsobom podliehame, hoci sa niektorí snažia od neho oprostiť. Avšak zapamätajte si dobre, že táto povinnosť nevyvstala ako následok prvotného hriechu, ani nie je vynálezom modernej doby. Je potrebným prostriedkom, ktorý nám Boh na zemi zveruje, ktorý vypĺňa naše dni a robí nás účastnými na jeho stvoriteľskej moci, prostriedkom na to, aby sme si zarábali na živobytie a súčasne zbierali úrodu pre večný život: lebo človek je ... zrodený k práci ako vtáci k letu.

Možno budete namietať, že už uplynulo mnoho storočí a len veľmi málo ľudí uvažuje týmto spôsobom; že drvivá väčšina sa lopotí z úplne iných dôvodov: jedni pre peniaze, iní, aby uživili rodinu a ďalší kvôli tomu, aby dosiahli želané spoločenské postavenie, rozvinuli svoje schopnosti, uspokojili svoje neusporiadané vášne, alebo prispeli k spoločenskému pokroku. No väčšinou berú svoju prácu ako nutnosť, ktorej sa nemôžu vyhnúť.

Voči tejto nízkej, egoistickej a prízemnej vízii si ty i ja musíme pripomenúť, a pripomenúť to aj ostatným, že sme Božie deti, ktorým Boh adresoval rovnaké pozvanie ako tým z evanjeliového podobenstva: ,,Syn môj, choď dnes pracovať do vinice.“ Uisťujem vás, že keď sa budeme každý deň snažiť pristupovať k svojim povinnostiam ako k Božej požiadavke, naučíme sa dokončovať svoju prácu s tou najväčšou ľudskou i nadprirodzenou dokonalosťou, akej len budeme schopní. Možno sa niekedy vzbúrime – ako starší syn z podobenstva, ktorý odpovedal: ,,Nechce sa mi.“– no spamätáme sa a kajúcne sa s ešte väčším úsilím pustíme do plnenia svojich úloh. (Boží priatelia, 57)