„Pane, pomôž mi.“

Neomylné znaky pravého Kristovho kríža: pokoj a hlboký mier, láska ochotná ku každej obeti, veľká účinnosť, ktorá vyviera zo samotného Kristovho prebodnutého boku; a vždy zrejmá radosť: radosť, ktorá vychádza z vedomia, že ten, kto sa skutočne odovzdá, je blízko kríža, a teda aj blízko nášho Pána. (Vyhňa, 772)

Ak stojíte o poučenie zo skúsenosti úbohého kňaza, ktorý sa nesnaží hovoriť o ničom inom ako o Bohu, potom vám dám radu: keď sa bude telo usilovať dobyť späť svoje stratené práva, alebo – čo je ešte horšie – keď sa bude búriť a vzpínať pýcha, rýchlo sa uchýľte do svätých rán spôsobených klincami, ktorými bol pribitý na kríž, a od kopije, ktorá mu prebodla bok. Robte, ako vás Duch pobáda a vložte do Pánových rán všetku ľudskú lásku... i lásku nadprirodzenú. To znamená túžiť po spojení s Kristom, cítiť sa byť jeho bratom, jeho pokrvným príbuzným, synom tej istej Matky, pretože to bola ona, kto nás priviedol až k Ježišovi.

Snažiť sa o úctu, túžiť po zadosťučinení, s pokojnou miernosťou, s utrpením. Potom aj v našom živote ožije Ježišovo tvrdenie: ,,Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ A Pán je k nám stále náročnejší, žiada od nás zadosťučinenie a pokánie, až kým nepocítime horúcu túžbu, aby sme žili Bohu... pribití na kríž s Kristom.[589] No tento poklad máme v hlinených nádobách, krehkých a rozbitných, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my.

,,Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život.“

Často si myslíme, že Pán nás nepočúva, klamaní tým, že je ako monológ počuť iba náš hlas. Sme akoby bez opory na zemi a opustení nebom. Predsa však máme naozajstnú hrôzu z hriechu, hoci len ľahkého. S tvrdohlavosťou kanaánskej ženy, ako ona padnime na kolená a prosme: ,,Pane, pomôž mi!“ A temnota zmizne premožená svetlom Lásky. (Boží priatelia, 303-304)