Dnes na sviatok Božieho Tela budeme spoločne rozjímať o nesmiernej láske nášho Pána, ktorá ho viedla k tomu, aby s nami zostal aj naďalej, ukrytý pod sviatostným spôsobom.(...)

Predovšetkým by sme mali milovať svätú omšu, ktorá sa má stať stredobodom nášho dňa. Ak budeme dobre prežívať svätú omšu, ako by sme potom netúžili aj celý zvyšok dňa zotrvávať v myšlienkach na Pána, nedychtili po tom nevzdialiť sa z jeho prítomnosti, ako by sme potom nepracovali, ako pracoval on, a nemilovali, ako miloval on? Naučíme sa ďakovať Pánovi aj za jeho ďalšiu láskavosť: za to, že nechcel svoju prítomnosť obmedziť len na chvíľu obety na oltári, ale že sa rozhodol zostať v Najsvätejšej hostii vo Svätostánku.

Procesia s Božím Telom sprítomňuje Krista po dedinách a mestách sveta. Chcem však znovu zdôrazniť, že táto jeho prítomnosť nesmie byť záležitosťou jedného dňa, okázalou oslavou, ktorá prebehne a potom sa na ňu zabudne. Sprievod s Ježišom nám pripomína, že by sme ho mali objavovať aj v našich každodenných činnostiach. K tejto slávnostnej procesii dnešného štvrtka sa musí pridať aj tichá a prostá procesia všedného života každého kresťana, človeka ako sú iní, ktorý však mal to šťastie, že dostal vieru a Božské poslanie konať tak, aby obnovoval Pánovo posolstvo na zemi. Áno, máme svoje chyby, úbohosti, hriechy. Ale Boh je medzi nami a my mu musíme umožniť, aby nás použil, a tak mohol neustále prechádzať pomedzi ľuďmi.

Prosme teda Pána, aby nám doprial stať sa eucharistickými dušami, aby sa naše osobné stretnutie s ním prejavovalo v radosti, v pokoji, v túžbe po spravodlivosti. A tak umožníme aj ostatným spoznať Krista a prispejme k tomu, že bude stáť na vrchole všetkých ľudských snažení. Potom sa splní Ježišov sľub: A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. (Ísť s Kristom, 150-156)