Ako sa však máme naňho obracať, ako sa s ním zhovárať, ako sa správať?

Kresťanský život nepozostáva z prísnych noriem, pretože Duch Svätý nevedie duše masovo, ale do každej jednej osobitne vkladá také predsavzatia, náklonnosti a vnuknutia, ktoré jej pomôžu pochopiť a plniť vôľu Otca. Myslím si však, že jadrom nášho rozhovoru s Kristom počas poďakovania po svätej omši môže byť často uvažovanie nad tým, že Pán je naším Kráľom, Lekárom, Učiteľom a Priateľom. (...)

Je Lekárom a vylieči naše sebectvo, ak dovolíme, aby jeho milosť prenikla až do hĺbky našej duše. Ježiš nás vystríhal, že najhoršou chorobou je pokrytectvo, pýcha, ktorá nás vedie k maskovaniu svojich vlastných hriechov. Voči lekárovi je nevyhnutná absolútna úprimnosť, úplné vyznanie pravdy a slová: Domine, si vis, potes me mundare – „Pane, ak chceš – a ty vždy chceš –, môžeš ma očistiť.“Poznáš moje nedostatky, cítim tieto a tieto príznaky, trpím týmito ďalšími slabosťami. A jednoducho mu ukážeme svoje rany, a aj hnis, ak sa objaví. Pane, ty, ktorý si uzdravil toľko duší, daj, keď ťa mám v srdci alebo keď na teba hľadím vo Svätostánku, nech v tebe uznávam božského Lekára. (Ísť s Kristom, 92-93)