Sväté Písmo upozorňuje, že dokonca i spravodlivý padne sedem ráz za deň. Pri čítaní týchto slov sa moje srdce vždy zachvieva láskou a bolesťou. Pán nám skrze toto upozornenie opäť raz vychádza v ústrety, aby nám hovoril o svojom nekonečnom milosrdenstve, o svojej nehe a dobrotivosti, ktoré sa nikdy nekončia. Buďte si istí: Boh nechce našu biedu, no dobre ju pozná a práve s našimi slabosťami počíta na to, aby sme sa stali svätými.

Povedal som vám, že sa mi srdce zachvieva láskou. Pozerám sa na svoj život a úprimne musím priznať, že vidím, že nie som ničím a nič ani neznamenám, že nič nemám a nič nezmôžem; ba dokonca viac: že som holé nič! Avšak On, Boh, je všetkým a zároveň je i mojím, a ja som jeho; nezavrhuje ma, pretože sa za mňa vydal. Videli ste niekedy väčšiu lásku?

No zachvieva sa i bolesťou, lebo si spytujem svedomie a v údive stojím nad tou hromadou zanedbaní. Stačí len, keď sa poohliadnem na tých niekoľko hodín, čo som dnes na nohách, a nachádzam toľký nedostatok lásky, tak málo verných odpovedí. Moje správanie ma skutočne zarmucuje, neberie mi však pokoj. Padnem pred Bohom na kolená a úprimne sa mu priznám, ako na tom som. Takmer ihneď získavam pocit istoty, že mi pomôže a na dne svojho srdca počujem, ako mi pomaly opakuje: meus es tu!, vedel som, viem, aký si, tak pokračuj!

Nemôže to byť inak. Ak sa budeme neustále utiekať do Pánovej blízkosti, vzrastie naša dôvera a utvrdíme sa v tom, že jeho Láska a jeho volanie trvajú stále: Boh nás miluje stále. Nádej nám ukazuje, že bez neho nie sme schopní vykonať ani tú najmenšiu povinnosť, no s ním, s jeho milosťou sa naše rany zacelia a my sa zaštítime jeho silou, aby sme odolali útokom nepriateľa, a polepšíme sa. Zhrniem to. Vedomie, že sme stvorení z hliny, by nám malo predovšetkým slúžiť na to, aby sme upevnili našu nádej v Ježiša Krista. (Božie priatelia 215)