Neprezradím nič nového, keď poviem, že niektorí kresťania majú o svätej omši len veľmi biednu predstavu; že pre ďalších je to len čisto vonkajší obrad, ak nie iba rýdza spoločenská konvencia. Je to tak preto, lebo naše úbohé srdcia sú schopné prežívať aj ten najväčší dar Boha ľuďom rutinne. Počas svätej omše, tejto omše, ktorú teraz slávime, pôsobí – opakujem – zvláštnym spôsobom Najsvätejšia Trojica. Odpoveď na toľkú lásku si z našej strany vyžaduje úplné odovzdanie, tela i duše: lebo vtedy počujeme Boha, hovoríme s ním, vidíme ho, požívame ho. A keď už slová nestačia, oživíme svoj jazyk spevom – Pange, lingua! –, nech pred celým svetom ohlasuje Pánove veľké skutky.
Prežívať svätú omšu znamená zotrvávať v neustálej modlitbe a byť presvedčený, že pre každého z nás je to osobné stretnutie s Bohom: keď sa mu klaniame, chválime ho, prosíme ho, vzdávame mu vďaky, zadosťčiníme za naše hriechy, očisťujeme sa a cítime sa byť v Kristovi zjednotení so všetkými kresťanmi. (Ísť s Kristom, 87-88)