Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti...Tieto slová svätého Jána čitateľovi jeho Evanjelia oznamujú, že v onen deň sa má udiať niečo veľké. Je to predslov nežný a dojímavý, paralelný s veršami zaznamenanými v rozprávaní svätého Lukáša: Veľmi som túžil –tvrdí Pán – jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Začnime s prosbou k Duchu Svätému, aby nás pripravil na pochopenie každého Ježišovho výrazu a každého gesta: lebo chceme žiť nadprirodzený život, lebo Pán nám prejavil svoju túžbu dať sa nám za pokrm našim dušiam a pretože uznávame, že jedine on má slová večného života.

Viera nás vedie spolu so Šimonom Petrom vyznať: A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý. A je to viera, zliata s našou nábožnosťou, ktorá nás v tých nadpozemských momentoch nabáda napodobniť Jánovu odvahu: priblížiť sa k Ježišovi a skloniť hlavu na Majstrovu hruď,[254] ktorý vrelou láskou miloval svojich a – ako sme práve počuli – miloval ich až do krajnosti.

Každý pokus, čo i len zďaleka si nárokujúci vysvetliť tajomstvo Zeleného štvrtka, javí sa ako nedokonalý. Nie je však ťažké sčasti vytušiť pocity Ježišovho srdca v spomínaný večer, posledný večer, čo strávil so svojimi pred obetou na Kalvárii. (Ísť s Kristom, 83)