V hodine samoty, úplnej opustenosti a opovrhnutia... odvážne nastavujú svoju tvár...: je to hrdinská odvaha!
Spolu s nimi aj ja pristúpim ku krížu, a objímem Kristovo chladné, mŕtve telo ohňom svojej lásky..., snímem ho z kríža svojím umŕtvovaním a pokáním zahalím ho do nového plátna svojho čistého života a uzavriem ho do svojho srdca zo živej skaly, odkiaľ mi ho nik nebude môcť vytrhnúť – a tam, Pane môj, odpočívaj! Aj keď ťa celý svet opustí a potupí..., serviam!, budem ti slúžiť, Pane. (Krížová cesta, 14.zastavenie, č.1)
Určite ste spozorovali, ako sa niektoré matky, vedené oprávnenou hrdosťou hlásia ku svojim deťom, keď tieto víťazia a keď sa im dostáva verejného uznania. Iné naopak i v týchto okamihoch zostávajú v pozadí, milujú v tichosti. Taká bola aj Mária a Ježiš to dobre vedel.
A tak teraz, v pohoršujúcej obeti na kríži stojí Mária pri ňom a s bolesťou počúva tých, čo šli okolo... a rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: ,,Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Naša Pani počula i slová svojho Syna: ,,Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ a spájala sa s jeho bolesťou. Čo mohla robiť ona? Spojiť sa s vykupiteľskou láskou Syna a ponúknuť Otcovi nesmiernu bolesť, ktorá ako ostrý meč prenikla jej čisté srdce.
A Ježiš sa opäť cíti povzbudený mlčanlivou a láskyplnou prítomnosťou svojej Matky. Mária nenarieka nahlas, nepobehuje sem a tam. Stabat: Stojí, pri svojom Synovi. Vtedy sa na ňu Ježiš pozrie a následne sa zahľadína Jána. A zvolá: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ V Jánovi zveruje Kristus svojej Matke všetkých ľudí a osobitne svojich učeníkov, tých, ktorí v neho mali uveriť.
Felix culpa, spieva Cirkev, šťastná to vina, kvôli ktorej prišiel tak vznešený Vykupiteľ. Šťastná to vina, môžeme dodať aj my, ktorá nám dala za matku Svätú Máriu. Už sme v bezpečí, už nás nič nemusí znepokojovať: lebo Naša Pani, korunovaná za Kráľovnú neba i zeme, je všemocnou orodovníčkou u Boha. Ježiš predsa nemôže Márii nič odoprieť – a ani nám, deťom tej istej Matky. (Boží priatelia, 287-288)