„Od kresťana sa očakáva hrdinstvo.“

Koľkí z tých, čo by sa nechali pribiť na kríž pred užasnutými pohľadmi tisícok divákov, nevedia v kresťanskom duchu znášať ani každodenné pichanie špendlíkmi! Posúď teda sám, čo je hrdinskejšie. (Cesta, 204)

Utiekam k jeho milosrdenstvu, k jeho súcitu, aby nehľadel na naše hriechy, ale na zásluhy Krista a jeho Presvätej Matky, ktorá je tiež našou Matkou; na zásluhy Patriarchu svätého Jozefa, ktorý mu bol otcom; na zásluhy svätých.

Kresťan si môže byť istý, že ak bude chcieť bojovať, Boh ho uchopí za pravicu, ako čítame v textoch svätej omše dnešného sviatku. Ježiš, ktorý vchádza do Jeruzalema sediac na obyčajnom osliatku, Kráľ pokoja, je ten, ktorý povedal: „Kráľovstvo nebeské trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú.“ Táto sila sa však neprejavuje v násilí voči druhým: ide o silu, s akou bojujeme s našimi vlastnými slabosťami a biedami, o odvahu nemaskovať osobnú nevernosť, o statočnosť vyznávať vieru aj vtedy, keď je naše prostredie naladené proti nej.

Dnes takisto ako včera sa od kresťana očakáva hrdinstvo. Hrdinstvo vo veľkých bojoch – ak je to potrebné –, a hrdinstvo – to obvyklé – v malých protivenstvách všedného dňa. Keď budeme ustavične bojovať, s láskou a takým spôsobom, ktorý sa zdá byť bezvýznamným, Pán nám, svojim deťom, bude vždy po boku ako láskyplný pastier: „Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim... na svojej pôde budú v bezpečí. A zvedia, že ja som Pán, keď dolámem ihlice ich jarma a vyslobodím ich z rúk tých, čo ich zotročovali.“ (Ísť s Kristom, 82)