„Neodmietajme povinnosť žiť.“

Veľmi si zvážnel, keď som ti povedal: Prijmem smrť, kedy On bude chcieť, ako On bude chcieť a kde On bude chcieť. Zároveň si však myslím, že je príliš ,,pohodlné“ zomrieť skoro, lebo by sme si mali želať pracovať mnoho rokov pre Neho a kvôli Nemu aj v službe ostatným. (Vyhňa, 1039)

,,Vrátim vás zo zajatia a zhromaždím vás... zo všetkých miest, kde som vás roztratil.“ Zo zajatia sa oslobodíme modlitbou: spoznáme, že sme voľní, vzlietneme v piesni zamilovanej duše, v piesni lásky túžiacej po tom, aby sa už nikdy neodlúčila od Boha. Je to nový spôsob života na zemi, spôsob božský, nadprirodzený, nádherný. Spomeňme si na španielskych spisovateľov 15. storočia a možno aj nám sa zachce vychutnať si v tichosti túto pravdu: ,,už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“

S radosťou prijímame nutnosť pracovať na tomto svete azda i mnoho rokov, pretože Ježiš má tu dole na zemi len veľmi málo priateľov. Neodmietajme povinnosť žiť, stravovať sa – až do úplného vyčerpania – v službe Bohu a Cirkvi. A to slobodne: in libertatem gloriae filiorum Dei, qua libertate Christus nos liberavit, v slobode a sláve Božích detí, v slobode, ktorú nám Kristus vykúpil svojou smrťou na kríži.

Môže sa stať, že už hneď na začiatku sa zdvihnú oblaky prachu a že nepriatelia nášho posvätenia použijú násilné a dobre pripravené techniky psychologického teroru – zneužitia moci – takže ich absurdným smerom strhnú dokonca i tých, čo sa po dlhý čas pridržiavali logickejšej a správnejšej cesty. A hoci ich hlas bude znieť ako prasknutý zvon uliaty zo zlého kovu a tak veľmi sa bude líšiť od pastierovej píšťalky, zneužijú reč – jeden z najvzácnejších darov Boha človeku na vyjadrovanie vznešených myšlienok lásky a priateľstva medzi Pánom a jeho tvormi – až nakoniec pochopíme, prečo sv. Jakub vraví, že jazyk je svet neprávosti. Toľko škôd môže napáchať – lžou, očierňovaním, hanobením, klebetami, urážkami či potmehúdskym našepkávaním. (Boží priatelia, 297-298)