„Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu.“ Zastavme sa na chvíľu, aby sme lepšie pochopili túto pasáž zo Svätého evanjelia. Ako je možné, aby sme my, ktorí nie sme ničím a nič neznamenáme, mohli Bohu niečo darovať? Sväté písmo hovorí: „Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora.“ Človek nedokáže dokonca ani plne odkryť hĺbku a krásu Božích darov: „Keby si poznala Boží dar“, hovorí Ježiš Samaritánke. Ježiš Kristus nás naučil vkladať všetku nádej do Otca, hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, pretože všetko ostatné dostaneme navyše, keďže on dobre vie, čo potrebujeme.

V ekonómii spásy sa náš Otec stará o každú jednu dušu s láskavou jemnosťou: „Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak.“ Bolo by preto zbytočné snažiť sa ponúknuť Pánovi niečo, čo by údajne mohol potrebovať. Veď v našej situácii dlžníkov, ktorí nemajú z čoho splatiť, by sa naše dary podobali tým starozákonným, ktoré Boh už neprijíma: „Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili, a ony sa prinášajú podľa zákona.“

Pán však vie, že dávať je vlastné zamilovaným, a sám nám naznačuje, po čom od nás túži. Nedbá o bohatstvá, ani o plody zeme, ani o zvieratá žijúce na nej, v mori či vo vzduchu, pretože to všetko je jeho; chce niečo dôverné, čo mu máme odovzdať slobodne: Daj mi, syn môj, svoje srdce. Vidíte? Neuspokojí sa len s časťou, chce všetko. Nejde mu o to, čo máme – opakujem –: chce nás samých. Z tohto, a len z tohto vyplývajú všetky ostatné dary, ktoré môžeme Pánovi ponúknuť. (Ísť s Kristom 35)