Buďte rozvážni a vždy konajte čestne a priamo, čo je cnosť vlastná dobrému Božiemu synovi. Buďte prirodzení v reči i v správaní. Choďte vždy k jadru problému; neostávajte na povrchu. A myslite na to, že už dopredu je treba počítať s vlastným i cudzím odporom, keď budeme chcieť poctivo a statočne plniť svoje kresťanské povinnosti.

Nechcem pred vami skrývať fakt, že keď mám niečo napravovať, alebo urobiť rozhodnutie, ktoré môže spôsobiť bolesť, trpím tak predtým, ako aj v danom okamihu i po ňom, a to nie som žiadna citlivka. Utešuje ma myšlienka, že len zvieratá neplačú; ľudia plačú a plačú aj Božie deti. Chápem, že niekedy bude pre vás veľmi ťažké dostáť svojim záväzkom. No nezabúdajte, že hoci je určite pohodlnejšie za každú cenu sa vyhýbať utrpeniu s výhovorkou, že nechceme blížneho raniť, nie je to správne. Často sa za týmito zábranami skrýva iba zahanbujúci útek pred vlastnou bolesťou; veď udeliť vážne napomenutie nie je obvykle ničím príjemným. No spomeňte si vždy na to, deti moje, že peklo je plné úst, ktoré mlčali.

(...) Ak chceme vyhojiť určitú ranu, najskôr ju musíme dobre vyčistiť, a takisto aj jej široké okolie. Každý chirurg veľmi dobre vie, že to bolí, no ak to neurobí, o to viac to bude bolieť potom. Okrem toho je treba okamžite dať na ranu dezinfekčný prostriedok, ktorý páli – u nás doma hovoríme, že štípe – bolí to, no ak nechceme, aby sa rana infikovala, neostáva nám nič iné než ho použiť.

Ak je toto všetko samozrejmé pre telesné zdravie, hoci ide iba o malú odreninu, o čo dôležitejšie je vymývať, rezať, čistiť, dezinfikovať... trpieť! kvôli zdraviu duše a zásadným obratom v živote človeka. Rozvážnosť od nás vyžaduje takto zasahovať a od zmienenej povinnosti neutekať, pretože vyhnúť sa jej by znamenalo nedostatok zdravého rozumu, ba dokonca i vážny prehrešok voči spravodlivosti a sile. (Boží priatelia 160-161)