„Boh si obyčajne volí slabé nástroje.“

Pane, sme spokojní v tvojich zranených rukách. Mocne nás zovri, stisni nás!, aby sme sa zbavili všetkej pozemskej biedy, aby sme sa očistili, aby sme sa roznietili, aby sme cítili, že sme napojení tvojou krvou! – A potom nás hoď ďaleko, ďaleko! na pole, hladných po žatve, po stále plodnejšom rozsievaní z lásky k tebe. (Vyhňa, 5)

Niečo podobné sa stalo aj s nami. Bez veľkej námahy by sme v našej rodine, medzi priateľmi a známymi – ak už nemáme hovoriť o obrovskej panoráme sveta – mohli nájsť toľko iných ľudí, ktorí by boli oveľa schopnejší než my prijať Kristovo povolanie. Oveľa jednoduchší, múdrejší, vplyvnejší, dôležitejší, vďačnejší a veľkorysejší.

Keď sa nad tým zamýšľam, cítim sa zahanbene. Ale som si tiež vedomý, že naša ľudská logika nie je schopná vysvetliť skutočnosti týkajúce sa poriadku milosti. Boh si obyčajne volí slabé nástroje, aby sa jasne ukázalo, že dielo je jeho. (..) Bez toho, že by z našej strany išlo o nejaké zásluhy, som vám vravieval, že základ nášho povolania tkvie v uvedomení si vlastnej úbohosti a v poznaní, že svetlo viery, ktoré osvecuje našu dušu, dobročinná láska, ktorou milujeme, a nádej, ktorá v nás udržiava túžbu po Bohu, sú nezaslúženými Božími darmi. Nerásť v pokore by preto znamenalo stratiť zo zreteľa cieľ Božieho vyvolenia: ut essemus sancti – osobnú svätosť.

Až na základe pokory sa dá teraz pochopiť celý zázrak Božieho povolania. Ruka Krista nás vybrala z pšeničného poľa; rozsievač zviera vo svojej prebodnutej dlani priehrštie pšenice. Zrno sa skropí a nasiakne Kristovou krvou. Napokon Pán túto pšenicu rozhodí do vzduchu, aby sa skrz odumretie stala životom a padnutím do zeme bola schopná priniesť znásobenú úrodu zlatých klasov. (Ísť s Kristom, 3)