Život Panny Márie (VII): Narodenie Ježiša

Texty o živote Panny Márie pokračujú udalosťou narodenia Ježiša Krista.

Opus Dei - Život Panny Márie (VII): Narodenie JežišaFoto: Jeswin Thomas

Cisár Augustus nariadil sčítanie ľudu v celej Rímskej ríši. Nariadenie platilo pre všetkých bez výnimky, od tých najbohatších až po tých najchudobnejších. V Palestíne sa uskutočnilo podľa židovských zvykov – každý šiel do mesta, z ktorého pochádzal. „Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazareta do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem, lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave“ (Lk 2,4-5).

Evanjelista začína rozprávať udalosť, ktorá mala zmeniť dejiny ľudstva, so všetkou prostotou. Cesta bola dlhá, približne stodvadsať kilometrov. Za normálnych okolností, keď sa cestovalo s niektorou z karaván, ktoré prechádzali z Galiley na juh, trvala štyri dni. Mária túto povinnosť nemala, zapísať sa musela len hlava rodiny. No ako mohla zostať sama, keď dieťa bolo na ceste? A hlavne, ako by nemohla sprevádzať Jozefa do mesta, kde sa podľa Písma mal narodiť Mesiáš? V rozmare vzdialeného cisára mali Jozef a Mária odhaliť ruku Najvyššieho, ktorá ich viedla na všetkých ich krokoch.

Kráľ Izraela, po ktorom túžili všetky národy, večný Syn Boha, prichádza na svet v prístrešku pre zvieratá.

Betlehem bol malou dedinou, no pre sčítanie ľudu bol na tomto mieste neobvyklý rozruch. Jozef s Máriou sa obrátili na cisárskeho úradníka, aby zaplatili daň a zapísali sa do knihy poddaných. Potom sa Jozef vydal hľadať miesto, kde by mohli prespať. Tradícia nám hovorí, že od dverí ku dverám ho ľudia odmietali. Nakoniec prichádza do verejného hostinca, kde je vždy nejaké voľné miesto. Bol to obyčajný dvor obohnaný múrmi. Uprostred nádrž s vodou, okolo ktorej odpočívali ťažné zvieratá, a pri múroch pristavené útulky pre cestujúcich s jednoduchou strieškou. Často boli rozdelené priečkou a vytvárali tak akési miestnosti, kde sa mohli hostia tešiť určitému súkromiu.

Nebolo to práve miesto, kde by Panna mohla porodiť. Vieme si predstaviť Jozefovo trápenie, keď sa blížila doba pôrodu a on nenachádzal vhodné obydlie. Nebolo pre nich miesto v hostinci (Lk 2,7), ako píše lakonicky svätý Lukáš. Niekto, snáď sám majiteľ hostinca, ich musel upozorniť, že v okolí sa nachádzajú jaskyne, ktoré slúžili počas chladných nocí ako prístrešky pre dobytok. Snáď by sa mohli v niektorej z nich ubytovať, pokiaľ nepominie nahromadenie ľudí a neuvoľní sa v meste nejaké miesto.

Božia prozreteľnosť si poslúžila týmito okolnosťami, aby ukázala chudobu a pokoru, s akou chcel prísť Syn Boží na zem. Úžasný príklad pre tých, ktorí ho budú nasledovať v priebehu dejín, ako vysvetľuje svätý Pavol: „Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili“ (Kor 8,9). Kráľ Izraela, po ktorom túžili všetky národy, večný Syn Boha, prichádza na svet v prístrešku pre zvieratá. A jeho Matka mu dáva ako detskú postieľku tesné jasličky.

Tí najposlednejší z ľudí, sťahujúci sa a opatrujúci stáda iných, budú prvými, komu bude oznámený tento veľký zázrak: narodenie prisľúbeného Mesiáša.

Ale Všemohúci nechce, aby táto jedinečná udalosť zostala úplne nepovšimnutá. „V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo“ (Lk 2,8). Pastieri, tí najposlednejší z ľudí, sťahujúci sa a opatrujúci stáda iných, budú prvými, komu bude oznámený tento veľký zázrak: narodenie prisľúbeného Mesiáša.

„Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: ‚Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom...‘“(Lk 2, 9-10) A keď im odovzdal tú dobrú správu, povedal: „A toto vám bude znamením: ‚Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach‘“ (Lk 2, 12). Vtom sa pred ich prekvapenými očami zjavilo mnoho anjelov, ktorí chválili Boha a spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 13-14).

Vydali sa na cestu. Snáď si vzali so sebou nejaké darčeky, ktorými chceli obdarovať matku a novorodenca. Táto pocta bola pre Máriu a Jozefa dôkazom, že Boh nad svojím Synom bdel. I oni sa naplnili radosťou pred nefalšovaným jasotom týchto ľudí a uvažovali vo svojom srdci, aké potešenie Pán nachádza u chudobných a pokorných.

Keď oslava skončila, pastieri obrátili svoju pozornosť k svojim stádam „a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli“ (Lk 2, 20). Po dvetisíc rokoch sme i my pozvaní, aby sme velebili Božie zázraky. Posvätný deň nám zažiaril: poďte, národy, a klaňajte sa Pánovi. Dnes zostúpilo na zem veľké svetlo. (Verš pred evanjeliom tretej omše vianočnej /za dňa/ na sviatok Narodenia Pána)

J. A. Loarte


HLAS SVÄTCOV

„Hľadím na Ježiša uloženého v jasliach (Lk 2, 12), na mieste určenom len pre zvieratá. Kde je, Pane, tvoj kráľovský majestát, kde je koruna, meč, žezlo? Patria mu, a on ich nechce; kraľuje zavinutý v plienkach. Je bezmocným kráľom, ktorý sa nám ukazuje ako malé bezbranné dieťa. Ako si nespomenúť na slová Apoštola, keď napísal: zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7).

Náš Pán prijal ľudské telo, aby nám ukázal Otcovu vôľu. A hľa, hneď od kolísky nás poúča. Ježiš Kristus nás hľadá — skrze povolanie, ktoré je povolaním k svätosti —, aby sme spolu s ním dovŕšili vykúpenie. Zamyslime sa na nad jeho prvým poučením: spolupracovať na vykúpení neznamená triumfovať nad svojimi blížnymi, ale prekonávať samých seba. Tak ako Kristus sa musíme pokoriť a považovať sa za služobníkov iných, aby sme ich priviedli k Bohu.

Tak teda, kde je Kráľ? Nie je to potom azda tak, že Ježiš túži kraľovať predovšetkým v srdci, v tvojom srdci? Preto sa stáva dieťaťom, lebo veď kto by nemal rád takého malého človiečika? Kde je Kráľ? Kde je Kristus, ktorého sa Duch Svätý snaží sformovať v našej duši? Nemôže byť v pýche, ktorá nás oddeľuje od Boha, nemôže byť v nedostatku lásky, ktorá nás izoluje od ostatných. Tam Kristus byť nemôže, tam sa človek ocitá sám.

Pri nohách Dieťaťa Ježiša, kráľa bez vonkajších znakov svojej kráľovskej dôstojnosti, môžete v deň Zjavenia Pána povedať: Pane, odstráň pýchu z môjho života; znič moje sebectvo, moju túžbu po presadzovaní seba a po nadraďovaní sa nad druhými. Daj, aby podstatou mojej osobnosti bolo stotožnenie sa s tebou.“

Sv. Josemaría Escrivá, Ísť s Kristom, bod 31