Život Panny Márie (V): Zvestovanie Panne Márii

Piate pokračovanie o živote Panny Márie. Texty sú úvahami o zvestovaní anjela Panne Márii, Kristovej bráne do sveta.

K najdôležitejšiemu rozhovoru ľudských dejín prišlo v útrobách jednoduchého domu v Nazarete. Jeho účastníkmi sú samotný Boh, ktorý koná prostredníctvom archanjela, a Panna menom Mária z Dávidovho domu, zasnúbená s mužom menom Jozef.

S najväčšou pravdepodobnosťou sa Mária práve modlila. Možno rozjímala nad nejakou pasážou z Písma, ktorá hovorila o spáse prisľúbenej Pánom. Tak ju vykresľuje kresťanské umenie, ktoré bolo inšpirované touto udalosťou, a ktoré vytvorilo tie najkrajšie zobrazenia Panny Márie. Alebo bola zamestnaná domácimi prácami a rovnako bola ponorená do modlitby – všetko u nej bolo príležitosťou na modlitbu a dôvodom neustáleho dialógu s Bohom.

„Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1,28)

Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“ (Lk 1,29) Je zmätená, no nie kvôli zjaveniu anjela, ale kvôli tomu, čo povedal. A prekvapene sa pýta, prečo naraz toľko chvály. Je zmätená, pretože vo svojej pokore sa považuje za nehodnú. Pozná dobre Písmo a okamžite si uvedomuje, že nebeský posol jej odovzdáva neuveriteľné posolstvo. Kým je, aby si zaslúžila túto chválu? Čo mimoriadne urobila počas svojho krátkeho života? Určite si želá slúžiť Bohu celým svojím srdcom a celou svojou dušou. Ale vidí sa na hony vzdialená od hrdinských skutkov, za ktoré zožali chválu Debora, Judita a Ester, slávne ženy z Biblie. Aj napriek tomu však chápe, že nadprirodzené posolstvo je určené práve jej. Zdravas’, milosti plná!

V jej odpovedi niet ani najmenšieho tieňa pochybnosti alebo nevIery. Už od svojho najútlejšieho detstva bolo jej jediným prianím plniť Božiu vôľu.

Gabriel sa obracia na Máriu a hneď na začiatku ju oslovuje „milosti plná“, čo je príčinou hlbokých rozpakov Panny Márie. Svätý Lukáš používa slová, ktoré v gréckom jazyku znamenajú, že Panna z Nazareta bola Božou milosťou úplne premenená a posvätená. Cirkev to neskôr definovala tak, že k tomu došlo na začiatku jej počatia vzhľadom na poslanie, ktoré mala splniť – byť Matkou Božou v ľudskej prirodzenosti a zároveň zostať Pannou.

Archanjel si všimol, že Panna Mária sa zľakla, a aby ju upokojil, obracia sa k nej a nazýva ju teraz jej vlastným menom a vysvetľuje jej dôvody tohto výnimočného oslovenia.

„Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,30-33)

Neobmedzuje sa na všeobecný súhlas, ale vysloví rozhodné „Fiat – staň sa!“ celou svojou dušou a celým svojím srdcom.

Mária, ktorá dobre pozná mesiášske proroctvá a veľakrát o nich premýšľala, chápe, že bude Matkou Mesiáša. V jej odpovedi niet ani najmenšieho tieňa pochybnosti alebo neviery. Už od svojho najútlejšieho detstva bolo jej jediným prianím plniť Božiu vôľu. Ale chce vedieť, ako sa tento zázrak uskutoční, lebo sa – inšpirovaná Duchom Svätým – rozhodla v neporušenosti srdca, tela i mysle úplne odovzdať Bohu.

Svätý Gabriel jej oznamuje, akým nadprirodzeným spôsobom sa v nej zjednotí materstvo a panenstvo.

„Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,35-37)

Anjel mlčí. Hlboké ticho sa rozprestiera po celom nebi i zemi a Mária vo svojom srdci premýšľa nad odpoveďou Božiemu poslovi. Od toho, čo povie táto Panna, závisí vtelenie Božieho syna a spása celého ľudstva.

Mária neotáľa. A keď odpovedá na nebeské pozvanie, robí to so všetkou rozhodnosťou svojej vôle. Neobmedzuje sa na všeobecný súhlas, ale vysloví rozhodné „Fiat – staň sa!“ celou svojou dušou a celým svojím srdcom. Je v úplnom súlade s Božou vôľou: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38)

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1,14) Keď opäť rozjímame nad týmto tajomstvom Božieho človečenstva, s nekonečnou vďačnosťou voláme: „Ach, Matka, Matka! Tvojím slovom –‚fiat‘ – Nech sa mi stane... sme sa stali bratmi Boha a dedičmi jeho slávy. – Buď požehnaná!“ (Cesta, 512)

J.A. Loarte


HLAS MAGISTÉRIA

Otec milosrdenstva chcel, aby vteleniu predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu. To sa jedinečným spôsobom vzťahuje na Ježišovu matku, ktorá priniesla na svet sám všetko obnovujúci Život a bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy. Preto sa netreba čudovať, že sa u svätých otcov ujal zvyk nazývať Bohorodičku celou svätou a bez akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie.

Keďže bola od prvej chvíle svojho počatia obdarovaná krásou celkom výnimočnej svätosti, zvestujúci anjel podľa Božieho príkazu pozdravil nazaretskú Pannu ako „milosti plnú“ (porov. Lk 1, 28); načo ona odpovedala nebeskému poslovi: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38).

A tak Mária, dcéra Adamova, súhlasiac so slovom Božím, stala sa Ježišovou matkou. Celým srdcom a nehatená žiadnym hriechom prijala spasiteľnú Božiu vôľu a ako Pánova služobnica celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna. Pod jeho vedením a spolu s ním sa z milosti všemohúceho Boha dala do služieb tajomstva vykúpenia.

Preto svätí otcovia právom usudzujú, že Mária nebola iba pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale že slobodnou vierou a poslušnosťou spolupracovala na ľudskej spáse. Svätý Irenej hovorí, že „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba i pre celé ľudstvo“. Z toho dôvodu viacerí dávni otcovia vo svojich kázňach radi tvrdia so svätým Irenejom: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to rozviazala Panna Mária vierou“. A v ďalšom porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „Matkou žijúcich“. A častejšie tvrdia: „Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“.

II. vatikánsky koncil (20. storočie), dogmatická konštitúcia o cirkvi Lumen gentium, č. 56

HLAS SVÄTCOV

Keď Svätá Panna vyslovila svoje slobodné „áno“ zámerom Stvoriteľa, Božie Slovo na seba vzalo ľudskú prirodzenosť: rozumnú dušu a telo utvorené v prečistom Máriinom lone. Božská a ľudská prirodzenosť sa spojili v jedinej osobe: v Ježišovi Kristovi, pravom Bohu a od tejto chvíle i pravom človeku; vo večnom jednorodenom Synovi Otca a od daného okamihu ako človeku, pravom Máriinom synovi. Preto je naša Pani Matkou vteleného Slova, druhej osoby Najsvätejšej Trojice, ktorá k sebe navždy pripojila – bez toho, žeby s ňou splynula – ľudskú prirodzenosť. Najsvätejšej Panne teda môžeme nahlas a ako najväčšiu lichôtku vravieť slová, vyjadrujúce jej nesmiernu dôstojnosť a nazývať ju Matkou Božou.

Sv. Josemaría Escrivá, Boží priatelia, bod 274