Z evanjelií vieme, že Ježiš bol remeselníkom v Nazarete (Mk 6,3) a že keď mal asi tridsať rokov, začal verejne pôsobiť (Lk 3,23). Počas tohto obdobia ho nasleduje niekoľko žien (Lk 8,2-3) a s ďalšími ženami sa priatelí (Lk 10,38-42).
Hoci sa nikde nespomína, či bol Ježiš slobodný, ženatý alebo vdovec, evanjeliá hovoria o jeho rodine, matke a „bratoch a sestrách“, no nikdy nie o jeho „manželke“. Toto mlčanie je výrečné.
Ježiša poznali ako „Jozefovho syna“ (Lk 23; 4,22; Jn 2, 45; 6,42), a keď sa ľudia v Nazarete čudovali, čo učí, volali: „Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ (Mk 6,3). Nikde sa nespomína, že by Ježiš mal nejakú manželku.
Tradícia nikdy nehovorila o možnom Ježišovom manželstve. A to nie preto, že by sa domnievala, že manželstvo by bolo niečo ponižujúce pre človeka, akým bol Ježiš (ktorý obnovil pôvodnú dôstojnosť manželstva, Mt 19,1-12) alebo by bolo v rozpore s vierou v Kristovo božstvo, ale jednoducho preto, že sa držala historickej skutočnosti. Ak tradícia chcela zamlčať to, čo by mohlo kompromitovať vieru Cirkvi, prečo potom odovzdala ďalej príbeh Ježišovho pokrstenia rukami Jána Krstiteľa, ktorý udeľoval krst na odpustenie hriechov? Ak chcela prvotná cirkev utajiť Ježišovo manželstvo, prečo nezatajila prítomnosť konkrétnych žien medzi osobami, ktoré mali s Ježišom blízky vzťah?
Napriek týmto skutočnostiam sa začali šíriť niektoré argumenty, podľa ktorých bol Ježiš ženatý. Prax a všeobecné učenie rabínov v prvom storočí nášho letopočtu v zásade svedčili v prospech Ježišovho manželstva (Ježišovho údajného manželstva s Máriou Magdalénou).
Keďže Ježiš bol rabín a celibát bol medzi vtedajšími rabínmi nemysliteľný, musel byť ženatý, hoci existovali aj výnimky, napríklad rabín Simeon ben Azzai, keď ho obvinili, že zostal slobodný, povedal: „Moja duša je zamilovaná do Tóry. Ostatní sa môžu starať o svetské veci“ (Babylonský Talmud, b. Yeb. 63b). A tak sa podľa niektorých Ježiš, ako každý iný zbožný Žid, zrejme oženil ako dvadsaťročný a neskôr opustil svoju ženu a deti, aby mohol vykonávať svoje poslanie.
Na tieto teórie možno odpovedať dvoma spôsobmi:
1) Existujú dôkazy, že v prvom storočí judaizmu sa praktizoval celibát. Jozef Flavius (Židovská vojna 2.8.2& 120-21; Židovské starožitnosti 18.1.5 & 18-20), Filón (v časti zachovanej Eusébiom – Praeparatio evangelica 8.11.14) a Plínius Starší (Naturalis historia alebo Prírodopis 5.73.13) nás informujú, že existovali eséni, ktorí žili v celibáte, a vieme, že niektorí z Kumránu boli tiež slobodní. Filón Alexandrijský uvádza, že „terapeuti“, skupina askétov z Egypta, žili v celibáte (De vita contemplativa). Okrem toho podľa izraelskej tradície niektorí slávni ľudia, ako napríklad Jeremiáš, žili v celibáte. Sám Mojžiš, aby si udržal dôverný vzťah s Bohom, žil podľa rabínskej tradície v sexuálnej zdržanlivosti. Ani Ján Krstiteľ sa neoženil. Preto hoci celibát nebol obvyklý, nebolo to ani nič neslýchané.
2) Aj keby v Izraeli nikto nežil v celibáte, nemožno predpokladať, že Ježiš bol ženatý. Ako už bolo povedané, dokumenty potvrdzujú, že chcel zostať slobodný. Táto voľba je rozumná a vhodná z mnohých dôvodov práve preto, že celibát poukazuje na Ježišovu jedinečnosť voči vtedajšiemu judaizmu a je tiež viac v súlade s jeho poslaním.
Bez toho, aby podceňoval manželstvo alebo vyžadoval od svojich nasledovníkov celibát, dáva jasne najavo, že Božie kráľovstvo (porov. Mt 19,12), Božia láska a láska k Bohu, ktorú on stelesňuje, je nadovšetko. Ježiš chcel žiť v celibáte, aby táto láska bola ešte viac zdôraznená.
Juan Chapa