Náš život patrí Bohu a mali by sme ho stráviť v jeho službe, preukazovaním veľkorysej starostlivosti o duše a slovom i príkladom ukazovať hĺbku náročnosti kresťanského povolania.

Ježiš očakáva, že v sebe budeme živiť túžbu získať túto múdrosť, aby nám mohol zopakovať slová: Ak je niekto smädný..., nech príde ku mne a nech pije. A my mu odpovieme: Nauč nás zabudnúť na seba, aby sme mohli myslieť na teba a všetky duše. Takto nás náš Pán s pomocou svojej milosti povedie vpred, ako keď sme sa v detstve učili písať. Spomínate si na prvé klikyháky vášho detstva, keď nám učiteľ viedol ruku? A potom začneme zakúšať šťastie z prejavovania svojej viery – čo je ďalší Boží dar – jasnými ťahmi kresťanského konania, z ktorého budú môcť všetci vyčítať veľké Božie skutky.

Kristus je Priateľom, skutočným Priateľom s veľkým písmenom: Vos autem dixi amicos – Nazval som vás priateľmi – hovorí. Nazval nás priateľmi a sám urobil prvý krok; zamiloval si nás prvý. Svoju lásku však nevnucuje, ponúka ju. Preukazuje ju tým najjasnejším znakom priateľstva: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Bol priateľom Lazára a zaplakal preňho, keď ho videl mŕtveho: a vzkriesil ho. Keď vidí, že sme vlažní, znechutení, možno ustrnutí v našom vnútornom živote, ktorý vyhasína, jeho plač bude pre nás životom: Priateľu, hovorím ti: vstaň a choď, vyjdi z toho biedneho života, ktorý nie je životom. (Ísť s Kristom, 93)