Jedného dňa dostal vtáčik odvahu vyletieť až na strechu skromného domu, ktorý nebol práve mrakodrapom... – Vtom priletel orol a schytil vtáča, ktoré pokladal za orlie mláďa; držiac ho v mocných pazúroch vtáča s ním vystupuje do výšok, ponad hory a zasnežené vrcholky, až nad biele a ružové oblaky, ešte vyššie, až pozerá priamo do slnka... A potom orol vtáča pustil a povedal mu: a teraz leť!... – Pane, nech už nikdy nepoletujem len nízko nad zemou, nech som vždy ožiarený lúčmi božského slnka – Krista v Eucharistii!, nech sa môj let neskončí skôr, ako nájdem pokoj tvojho srdca! (Vyhňa, 39)

Ľudské srdce potrebuje rozlišovať a milovať každú Božskú osobu jednotlivo. Istým spôsobom je to akýsi objav, ktorý duša v nadprirodzenom živote zakúsi; ako keď nejaký malý človiečik s úžasom otvára svoje oči svetu. V láske trávi čas v blízkosti Otca, Syna i Ducha Svätého, ochotne sa podvoľuje vedeniu Utešiteľa, Darcu života, ktorý sa nám dáva bez toho, žeby sme si to boli nejako zaslúžili, a udeľuje nám nadprirodzené dary a cnosti.

Bežíme akojeleň, ktorý dychtí za vodou z prameňa, smädní, vyprahnutí, s popraskanými perami. Chceme sa napiť zo studnice živej vody a nie je žiadnou zvláštnosťou, že celý deň prežívame v tomto bohatom a priezračnom prameni prúdiacom do večného života. Slová sú zbytočné, pretože jazyk sa už nedokáže vyjadriť; rozum ostáva pokojný. Už sa nehovorí, iba nazerá. Duša sa dá do spevu a spieva novú pieseň, pretože cíti a vie, že Boh na ňu neustále a s láskou hľadí.

Nehovorím o výnimočných situáciách. Sú to, môžu to byť, obvyklé prejavy našej duše – šialenstvo lásky, ktorá nás nenápadne a bez výstredností naučí trpieť a žiť, pretože Boh nám dáva Múdrosť. Aký duševný pokoj a vyrovnanosť potom zakúšame na onej úzkej ceste, ktorá vedie do života! (Boží priatelia, 306-307)