Vy aj ja, všetci sme súčasťou Kristovej rodiny, lebo On si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na slávu a chválu jeho milosti. (...)

Cieľ, ktorý sa vám snažím ukázať - lepšie povedané - ktorý Boh ukazuje nám všetkým, nie je iba nejakým preludom či nedosiahnuteľným ideálom. Mohol by som vám rozprávať o toľkých konkrétnych príkladoch obyčajných žien a mužov, ako vy a ako ja, ktorí sa stretli s Ježišom prechádzajúcim popri nás quasi in oculto[7], v skrytosti, na tých zdanlivo najobyčajnejších miestach a ktorí sa ho rozhodli nasledovať; a s láskou na seba vzali každodenný kríž.[8] V dnešnej dobe všeobecného úpadku, ochabnutia a malomyseľnosti, alebo naopak neviazanosti a zmätku, zdá sa mi byť stále viac aktuálnejším oné prosté a hlboké presvedčenie, ktoré sa od počiatkov svojej kňazskej služby až doteraz a i naďalej snažím odovzdávať celému ľudstvu; a síce to, že svetové krízy sú krízami nedostatku svätých. (...)

Pokiaľ ide o duchovný život, je to požiadavka povolania, ktoré Majster vložil do sŕdc všetkých ľudí. Máme byť svätí – a poviem vám to rýdzim výrazom z nášho kraja – aj s chlpami: ozajstní, skutoční kresťania hodní svätorečenia; ak sa takými nestaneme, zlyhali sme ako učeníci nášho jediného Majstra. Pozrite sa, ak si nás Boh vyvolil, ak nám dal svoju milosť na to, aby sme bojovali o dosiahnutie svätosti uprostred sveta, prikazuje nám zároveň aj povinnosť apoštolátu. (Boží priatelia, 2-5)