Vo vzťahu k našej Nebeskej Matke platia tie isté normy synovskej zbožnosti, ktoré určujú naše bežné správanie sa k nej. Mnohí kresťania si napríklad osvojili dávny zvyk nosiť škapuliar, alebo majú vo zvyku pozdraviť – nie sú potrebné slová, stačí myšlienka – obrazy Panny Márie, ktoré sa nájdu v každej kresťanskej domácnosti či zdobia ulice mnohých miest; alebo sa modlia nádhernú modlitbu svätého ruženca, pri ktorej sa duša, hoci opakuje stále tie isté slová, neunaví, tak ako sa neunavia ani zamilovaní, keď si vyznávajú lásku. Modlitbou ruženca sa učíme nanovo prežívať ústredné momenty života Pána. Kresťania majú tiež vo zvyku zasvätiť jeden deň v týždni Márii – práve tento deň, v ktorý sme sa tu zišli, sobotu – pričom jej prejavia nejakú milú pozornosť a obzvlášť rozjímajú nad jej materstvom.

Existuje ešte mnoho iných mariánskych pobožností, ktoré tu teraz nie je nutné spomínať. Niet dôvodu, aby boli všetky začlenené do života každého kresťana – rásť v nadprirodzenom živote je niečo úplne iné ako hromadiť pobožnosti –, no musím povedať, že nemá plnú vieru ten, kto nežije niektoré z nich, a kto nejakým spôsobom neprejavuje Márii svoju lásku. (Ísť s Kristom, 142)