„Milujme duchovné vedenie!“

Úprimne si otvoril srdce svojmu duchovnému otcovi v Božej prítomnosti…, a bolo nádherné pozorovať, ako si ty sám nachádzal primeranú odpoveď na svoje pokusy unikať. Milujme duchovné vedenie! (Brázda, 152)

Určite dobre poznáte povinnosti svojej kresťanskej cesty, ktoré vás bez zastávky a pokojne privedú k svätosti; iste budete prezieraví a dáte si pozor na ťažkosti, prakticky na všetky, povedal by som, pretože sa dajú predvídať už na začiatku cesty. No teraz vás budem prosiť a naliehať, aby ste si nechali pomáhať a dali sa viesť duchovným vodcom, ktorému sa budete zverovať so všetkými vašimi svätými túžbami i s každodennými problémami ovplyvňujúcimi váš duchovný život, s vašimi víťazstvami i prehrami.

V duchovnom vedení buďte vždy celkom úprimní: nenechajte si nič pre seba, bez hanby a bez strachu otvorte svoju dušu dokorán. Pozrite sa, ak tak neurobíte, oná rovná a zjazdná cesta sa začne kľukatiť a to, čo predtým ničím nebolo, sa napokon stane škrtiacou slučkou (...)

Spomínate si na historku, ako sa šiel cigán vyspovedať? Je to iba anekdota, vtip, pretože o spovedi sa nikdy nehovorí, a okrem toho si cigánov veľmi vážim. Chudák! Naozaj ľutoval: ,,Pán farár, vyznávam sa, že som ukradol ohlávku... - maličkosť, však? - ... ,, lenže za ňou bola mula... a potom ešte jedna ohlávka...a ďalšia mula...“ A tak to šlo až do dvadsať. Deti moje, to isté sa stáva aj nám; akonáhle si dovolíme vziať iba ohlávku, za ňou nasleduje celá rada iných zlých náklonností a prehreškov, ktoré nás ponižujú a zahanbujú. Rovnako tak i v spolužití: začne sa to malou urážkou a končí nevšímavosťou a tou najmrazivejšou ľahostajnosťou. (Boží priatelia, 15)