„Svätá omša je úkonom božským, trojičným, nie ľudským.“

Nie je čudné, že mnohí kresťania, nenáhliví, dokonca až slávnostní v spoločenskom živote so všetkými obradnosťami (neponáhľajú sa), ktorí si aj v zamestnaní, pri stolovaní a pri oddychu udržiavajú pohodlné tempo, majú odrazu naponáhlo a súria kňaza v snahe skrátiť a urýchliť čas určený pre Najsvätejšiu oltárnu obetu? (Cesta, 530)

Svätá omša – opätovne zdôrazňujem – je úkonom božským, trojičným, nie ľudským. Kňaz, ktorý ju slávi, ju slúži ako Pánom poverený zástupca, prepožičiavajúci svoje telo a svoj hlas; nekoná v svojom mene, ale in persona et in nomine Christi – v osobe a v mene Krista.

Láska Najsvätejšej Trojice k ľuďom spôsobuje, že z prítomnosti Krista v Eucharistii plynú pre Cirkev a celé ľudstvo všetky milosti. Je to obeta, ktorú predpovedal prorok Malachiáš: Lebo od východu slnka až po západ veľké je moje meno medzi národmi a na každom mieste budú obetovať, budú prinášať môjmu menu obetu čistú. Je to Kristova obeta, prinášaná Otcovi za spolupráce Ducha Svätého: obeta nekonečnej hodnoty, zvečňujúca v nás Vykúpenie – niečo, čo obety Starého zákona dosiahnuť nemohli. (Ísť s Kristom, 86)