Vráťme sa k Evanjeliu a zastavme sa pri tom, o čom píše sv. Matúš v 21. kapitole. Rozpráva, že Ježiš, keď sa ráno vracal do mesta, pocítil hlad. Pri ceste videl figovník, išiel k nemu. „Aká radosť, Pane, vidieť ťa hladného a vidieť ťa i smädného, ako pri studni v Sychare!“ (...)
Ako sa nám len dávaš milovať! Ukazuješ sa nám, ako by sme to boli my sami, vo všetkom okrem hriechu; aby sme cítili, že s tebou môžeme zvíťaziť nad svojimi zlými sklonmi, nad svojimi hriechmi. Potom nám už nevadí ani únava, ani hlad, ani smäd, ani slzy... . Aj Kristus býval unavený, mával hlad, bol smädný, plakal. To, čo je dôležité, je boj, úsilie – láskyplný zápas, veď Pán je predsa neustále po našom boku – aby plnil Vôľu Otca, ktorý je na nebesiach.
„Prišiel k figovníku, ale nenašiel na ňom nič, len lístie.“ Aké poľutovaniahodné. Je tomu azda tak aj v našom živote? Stáva sa, že nám chýba viera a prispôsobivosť pokory, že chýbajú obete aj skutky? Že zostáva len kresťanská fasáda, no neprinášame žiaden úžitok? „To je vskutku hanebné. Preto Ježiš prikazuje: ,,Nech sa na tebe už nikdy neurodí ovocie!“ A figovník hneď vyschol.“ Tento úryvok zo Svätého písma nám síce pôsobí zármutok, no zároveň nás povzbudzuje k snahe roznietiť svoju vieru a žiť v súlade s ňou, tak, aby z nás mal Kristus stále úžitok. (Boží priatelia, 201-202)