Všimnite si, že Pán nás po ľudskej i nadprirodzenej stránke túži viesť obrovskými krokmi, ktoré smerujú k radostnému odriekaniu, k šťastiu aj napriek bolesti, k zabudnutiu na seba. ,,Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba.“ Rada, ktorú sme počuli všetci. Rozhodnime sa teda skutočne ju nasledovať, aby si Pán mohol nami poslúžiť a aby sme – na všetkých križovatkách sveta, kdekoľvek už sa nachádzame, pohrúžení do Boha – boli soľou, kvasom a svetlom. Ponorený v Bohu, budeš osvecovať, dodávať chuť, rozmnožovať, prekvasovať.
No nezabudni, že to svetlo sme nestvorili my; len ho odrážame. Nie sme to my, kto zachraňuje duše, vedúc ich ku konaniu dobra: my sme len relatívne vhodnými nástrojmi na uskutočňovanie Božích vykupiteľských plánov. Ak by sme si niekedy pomysleli, že dobro, ktoré konáme, je naším dielom, vrátila by sa pýcha, a dokonca ešte rafinovanejšia; soľ by stratila svoju chuť, kvas by sa skazil a svetlo by sa premenilo na temnotu. (Boží priatelia, 250)