„Modlitba musí zapúšťať korene v duši.“

Pravej modlitbe, ktorá absorbuje celého človeka, neprispieva natoľko samota púšte ako vnútorná sústredenosť. (Brázda, 460)

Cesta, ktorá vedie k svätosti, je cesta modlitby. A tá musí pomaly a postupne zapúšťať v duši korene, ako malé semienko, z ktorého neskôr vyrastie košatý strom.

Začneme s ústnymi modlitbami, ktoré mnohí z nás opakujú už od detstva. Sú to úprimné a prosté vety, adresované Bohu a jeho Matke – našej Matke. Ešte stále každý deň, nielen občas a zo zvyku, ráno a večer obnovujem svoje odovzdanie sa, ktoré ma naučili moji rodičia: Pani moja a Matka moja, celý sa ti ponúkam. A na dôkaz svojej synovskej lásky ti v tento deň zasväcujem svoje oči, svoje uši, svoj jazyk, svoje srdce... Nie je to – svojím spôsobom – počiatok kontemplácie, zreteľný prejav dôvernej odovzdanosti? Čo si pri stretnutí vravia tí, ktorí sa majú radi? Ako sa správajú? Odovzdávajú sa, celou svojou bytosťou, so všetkým, čo majú, osobe, ktorú milujú.

Najskôr začneme jednou strelnou modlitbou, potom pridáme ďalšiu a ďalšiu... až sa nám bude naša vrúcnosť zdať nedostačujúca, pretože slová už nestačia... a nastane dôverné prebývanie v Božej prítomnosti, neprestajné a neunavujúce nazeranie na Boha. Žijeme potom ako zajatci, ako uväznení. A zatiaľ čo sa aj napriek našim chybám a nedostatkom snažíme čo najdokonalejšie vykonávať povinnosti svojho stavu a povolania, duša túži po tom, aby sa oslobodila. Je priťahovaná k Bohu ako železo k magnetu; začíname milovať Ježiša oveľa účinnejšie, so sladkým úžasom. (Boží priatelia, 295-296)