Božia láska je žiarlivá; neuspokojí sa, keď jej vyjdeme v ústrety s nejakými podmienkami: netrpezlivo očakáva, že sa úplne odovzdáme, že si vo svojom srdci neponecháme nijaké tmavé zákutia, kam by nedosiahlo potešenie a radosť z nadprirodzených darov. Možno si pomyslíte, že odpovedať áno na túto výlučnú Lásku by znamenalo stratiť slobodu.

(...)Každý už niekedy zažil, že služba Kristovi so sebou prináša bolesť a únavu. Popierať túto skutočnosť by znamenalo, že sme sa s Bohom nikdy nestretli. Milujúca duša vie, že ak táto bolesť príde, je to iba dojem, ktorý rýchlo pominie, lebo čoskoro zistí, že jarmo je príjemné a bremeno ľahké, pretože ho nesie On na svojich pleciach tak, ako na seba vzal drevo kríža, keď bolo v hre naše večné šťastie. No existujú ľudia, ktorí to nechápu, ktorí sa búria proti Stvoriteľovi – je to vzbura bezmocná, úbohá a smutná; ľudia, ktorí slepo opakujú daromný nárek, zachytený v žalme: ,,Rozbime ich okovy a ich jarmo zhoďme zo seba!“ Odmietajú plniť, ticho a hrdinsky, prirodzene, bez lesku a nariekania každodenné tvrdé úlohy. Nechápu, že Božia vôľa, hoci sa prejavuje bolesťou a zraňujúcou náročnosťou, je totožná so slobodou nachádzajúcou sa iba v Bohu a jeho zámeroch.

Sú ľudia, ktorí sa chcú svojou slobodou zabarikádovať. Moja sloboda, moja sloboda! Majú ju, no nevyužívajú ju; túžobne na ňu hľadia a vo svojom úbohom chápaní si z nej robia hlinenú modlu. To má byť sloboda? To, že darovaný poklad využívajú bez vážnejšieho záväzku, ktorý by usmernil celú ich existenciu? Také správanie odporuje základnému poriadku, ušľachtilosti ľudskej osoby. Chýba smer, jasná cesta, ktorá by viedla naše kroky po tejto zemi. Takíto ľudia – určite ste sa s nimi stretli, rovnako ako ja – sa nechávajú vláčiť detinskou pýchou, sebeckou domýšľavosťou, zmyselnosťou. (Boží priatelia, 28-29)