„Nech je v každom z vás Máriin duch.“

Matka moja! Pozemské matky majú najväčšiu slabosť pre svoje najslabšie, najchorľavejšie, najmenej bystré alebo postihnuté dieťa... – Pani moja, ja viem, že ty si väčšmi matkou ako všetky pozemské matky dohromady! A keďže aj ja som tvoje dieťa... tvoje slabé, choré, chromé, nepekné dieťa... (Vyhňa, 234)

Matky si nevedú účty z prejavov lásky svojich detí, ani všetko úzkoprso nevážia či nepremeriavajú. Aj nepatrný prejav lásky si vychutnávajú ako med a vždy sa snažia dávať viac, ako dostávajú. Ak takto konajú dobré matky na zemi, predstavte si, čo asi môžeme očakávať od našej Matky Svätej Panny Márie.

Rád sa vo svojich predstavách vraciam do doby, keď Ježiš žil so svojou matkou, pričom toto obdobie zahŕňa takmer celý život nášho Pána na zemi. Vidím ho ako malé dieťa, keď sa Mária oňho stará, bozkáva ho a hrá sa s ním. Vidím ho, ako vyrastá pred milujúcim zrakom svojej matky a Jozefa, ktorý bol jeho pozemským otcom. S akou nehou a ohľaduplnosťou sa len Mária a Svätý Patriarcha starali o Ježiša v detstve, a v tichosti sa od neho ustavične mnoho učili. Ich srdcia sa vždy viac podobali na srdce Syna, človeka i Boha. Preto Mária a po nej i Jozef tak ako nikto iný vedia, čo cítilo Kristovo Srdce, a oni dvaja sú i najlepšou cestou – povedal by som dokonca, že jedinou – ako prísť k Spasiteľovi.

« Nech je v každom z vás, píše sv. Ambróz, Máriino srdce, aby ste chválili Pána, nech je v každom z vás Máriini duch, aby ste sa v Pánovi radovali. » (Boží priatelia, 280-281)