Spomeňte si na podobenstvo o talentoch. Sluha, ktorý dostal jeden talent, ho tak ako jeho kolegovia mohol dobre využiť a postarať sa, aby priniesol úžitok, zúročiac pritom schopnosti, ktoré mal. A nad čím uvažuje? Starosti mu robí strach, že oň príde. Dobre. Ale potom? Zahrabe ho! A tak talent neprinesie žiaden úžitok.

Nezabudnime na tento prípad chorobného strachu čestne využiť schopnosť pracovať, inteligenciu, vôľu, celého človeka. Zakopem talent do zeme, vraví si nešťastník, no moja sloboda zostane v bezpečí. Nie. Sloboda sa zdegradovala na niečo veľmi hmotného, na niečo suchého a vyprahnutého. Rozhodol sa a vybral si, pretože nemal inú možnosť ako urobiť to, no zvolil si zle.

Nie je nič falošnejšieho, ako keď kladieme slobodu do rozporu s odovzdanosťou, pretože odovzdanosť vyvstáva práve ako dôsledok slobody. Keď sa matka obetuje z lásky k deťom, vybrala si a v miere tejto lásky sa prejaví aj jej sloboda. Ak je táto láska veľká, sloboda bude plodná a dobro detí bude pochádzať z nej, z tejto požehnanej skutočnosti, predpokladajúcej odovzdanosť – a bude pochádzať z tej požehnanej odovzdanosti, ktorá je vlastne slobodou.

Možno sa ma spýtate: Keď dosiahneme to, čo z celej duše milujeme, už nehľadáme ďalej. Znamená to teda, že sloboda zmizla? Uisťujem vás, že práve vtedy je účinnejšia než kedykoľvek predtým, pretože láska sa neuspokojí iba s rutinným plnením povinností, ani nepozná nechuť či apatiu. Milovať znamená začať každý deň znova slúžiť skutkami lásky.

Chcel by som, aby ste si to dobre zapamätali, a preto znovu zdôrazňujem, že sloboda a odovzdanosť si neprotirečia; naopak, vzájomne sa podopierajú. Sloboda sa môže odovzdať iba z lásky, iný dôvod jej odovzdania jednoducho nechápem. Nie je to iba viac či menej výstižná slovná hračka: pri dobrovoľnom odovzdávaní sa v každom okamihu obnovuje sloboda lásku a obnoviť sa znamená byť stále mladý, veľkorysý, schopný veľkých ideálov i veľkých obetí (Boží priatelia, 30-31)