„Kiež ti nechýba jednoduchosť.“

Pozri sa: apoštoli aj pri všetkých svojich zrejmých a nepopierateľných slabostiach boli úprimní, jednoduchí... priehľadní. Aj ty máš zrejmé a nepopierateľné slabosti. – Kiež ti nechýba jednoduchosť. (Cesta, 932)

Títo prví apoštoli – ku ktorým prechovávam veľkú úctu a lásku – podľa ľudských kritérií veľa neznamenali. Čo sa týka spoločenského postavenia, boli to poväčšine rybári žijúci z ruky do úst, ktorí dreli po nociach, len aby nejako prežili. Výnimku tvoril Matúš, ktorý si bezpochyby užíval pohodlný život, až kým ho Ježiš nevyzval, aby všetko zanechal.

Avšak spoločenské postavenie bolo v ich prípade to najmenej. Neboli ani vzdelaní, ani zvlášť chápaví - aspoň nie čo sa týkalo nadprirodzených vecí. Ukázalo sa, že dokonca aj tie najjednoduchšie príklady a prirovnania im boli nezrozumiteľné, a tak prosili svojho Učiteľa: Domine, edissere nobis parabola – Pane, vysvetli nám podobenstvo. Inokedy zasa, keď ich Ježiš obraznou rečou varoval pred kvasom farizejov, mysleli, že ich karhá preto, lebo nenakúpili chlieb.

Chudobní, nevzdelaní. Keby tak boli aspoň úprimní a priamočiari! No napriek ich obmedzenosti im ctižiadostivosť nechýbala. Často diskutovali o tom, kto z nich by bol najväčší, keby Kristus ustanovil – hoci v zmysle ich predstáv – definitívne kráľovstvo Izraela na zemi. Hádali sa a rozohňovali dokonca i vo výsostnej chvíli intímnej atmosféry Večeradla, keď sa Ježiš chystal obetovať za ľudstvo.

Viera, slabá. Sám Ježiš im to musel neraz pripomínať. Videli vzkriesených z mŕtvych, uzdravenia zo všetkých druhov chorôb, rozmnoženie chleba a rýb, utíšenie búrok, vyháňanie zlých duchov. (...)

Vynikali teda títo ľudia malej viery aspoň láskou ku Kristovi? Bezpochyby ho milovali, prinajmenšom slovom.(...)

Boli to obyčajní ľudia s chybami a slabosťami, silnejší v slovách než v skutkoch. A predsa ich Ježíš povolal, aby z nich urobil rybárov ľudí,[14] spolupracovníkov na diele vykúpenia a správcov Božej milosti. (Ísť s Kristom, 2)