„Jediná sloboda, ktorá oslobodzuje, je sloboda kresťanov.“

Nie je pravda, že je rozpor medzi tým byť dobrým katolíkom a pritom verne slúžiť občianskej spoločnosti. Takisto nemajú prečo prísť do konfliktu Cirkev a štát, keď legitímne uplatňujú svoju autoritu v úlohe, ktorú im zveril Boh. Klamú – áno, klamú! – tí, čo tvrdia opak. Sú to tí istí, čo by ,,láskavo,“ v záujme falošnej slobody chceli, aby sme sa my katolíci vrátili do katakomb. (Brázda, 301)

Otroctvo pre otroctvo - ak teda máme slúžiť, či už si to pripúšťame alebo nie, taký je ľudský život - nie je nič lepšie ako vedieť, že sme služobníkmi Božími z lásky. Pretože v tej samej chvíli prestávame byť otrokmi, aby sme sa stali priateľmi, deťmi. A tu sa prejavuje daný rozdiel: na našom svete pracujeme poctivo a s rovnakou vášňou i s rovnakým zaujatím ako ostatní, no zároveň s pokojom v srdci, radostne a vyrovnane i v protivenstvách: „pretože svoju nádej nevkladáme do vecí, ktoré sa pominú, ale do vecí, ktoré sú večné, lebo už nie sme deťmi otrokyne, ale slobodnej.“

Odkiaľ máme túto slobodu? Od Krista, nášho Pána. ,,Túto slobodu nám vydobyl Kristus.“ Preto nás učí: ,,až keď vás syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ My kresťania sa nemusíme nikoho pýtať, aby nám vysvetlil pravý zmysel tohto daru, pretože jediná sloboda, ktorá oslobodzuje, je sloboda kresťanov.

Veľmi rád sa dotýkam dobrodružstva slobody, lebo to je jediný spôsob, akým sa váš i môj život môžu rozvinúť. Slobodne – ako deti, nie ako otroci – ideme po ceste, ktorú každému z nás Pán ukázal a vychutnávame si pritom voľnosť pohybu ako veľký Boží dar.

(...)Pred Bohom sme zodpovední za všetko, čo slobodne konáme. Nie je možná žiadna anonymita, človek stojí pred svojím Pánom a na jeho vôli leží rozhodnutie, či bude žiť ako jeho priateľ, alebo ako jeho nepriateľ. Tak začína cesta vnútorného boja, našej celoživotnej záležitosti, lebo pokiaľ sme na zemi, plnosť slobody nedosiahne nikto. (Boží priatelia, 35-36)