Žena je povolaná prinášať do rodiny, do občianskej spoločnosti, do cirkvi niečo charakteristického, čo je jej vlastné a čo môže dať len ona: svoju jemnú krehkosť, svoju neúnavnú šľachetnosť, lásku ku konkrétnemu, bystrosť úsudku, schopnosť intuície, hlbokú a prostú zbožnosť, húževnatosť... Ženskosť ženy nie je skutočná, ak nie je odrazom krásy tohto nenahraditeľného príspevku a ak ho nevčleňuje žena do svojho života.

Aby mohla žena plniť toto poslanie, musí rozvíjať svoju osobnosť a nesmie sa nechať viesť naivným duchom napodobňovania, ktorý by ju - všeobecne povedané - ľahko postavil do podradeného postavenia a nenechal by ju naplniť jej najsvojbytnejšie možnosti. Ak je dobre formovaná, teda s osobnou autonómiou a skutočnosťou, bude účinne uskutočňovať svoju prácu, svoje poslanie, ku ktorému sa cíti povolaná, nech už je akékoľvek: jej život a práca budú skutočne konštruktívne a plodné, zmysluplné, či už deň strávi starostlivosťou o svojho manžela a svoje deti, alebo keď sa z nejakého vznešeného dôvodu vzdala manželstva a naplno sa odovzdala iným činnostiam. Každá môže na svojej vlastnej ceste, ak je verná ľudskému a božskému povolaniu, naplňovať, a tiež skutočne naplňuje svoju ženskú osobnosť. Nezabúdajme, že Panna Mária, Matka Božia a Matka ľudí, nie je len vzorom, ale tiež dôkazom veľkej hodnoty, akú môže mať zdanlivo bezvýznamný život. (Konverzácie, Mons. Escrivá, 87)

Žena s dobrou prípravou musí mať voľný prístup do verejného života na všetkých jeho úrovniach. V tomto zmyslu nemožno vymenovať špecifické úlohy, ktoré prislúchajú iba ženám. Ako som už povedal, na tomto poli nie je to, čo je pre ženu špecifické, dané ani tak charakterom úlohy alebo postavením, ako skôr spôsobom, akým žena úlohu uskutočňuje, zvláštnosťami, s akými vo svojej ženskosti rieši problémy, s ktorými sa stretáva, alebo s akými tieto problémy nachádza a nastoluje. (Konverzácie, Mons. Escrivá, 90)