„Čo by sme mali očakávať?“

Pred panorámou ľudí bez viery, bez nádeje; pred mysľami zmietajúcimi sa na pokraji úzkosti, hľadajúcimi v živote zmysel existencie, ty si našiel cieľ: Jeho! A tento objav bude tvojmu životu neustále dodávať novú radosť, premení ťa a každý deň ti ukáže nespočet nádherných vecí, ktoré si nepoznal a ktoré ukazujú radostnú rozsiahlosť tej širokej cesty, ktorá ťa vedie k Bohu. (Brázda, 83)

Možno sa ma opýtate: A v čo máme my kresťania dúfať? Svet nám totiž ponúka mnoho dobrých vecí, po ktorých túži naše srdce, prahnúce po šťastí a horúčkovito prenasledujúce lásku. Okrem toho chceme plným priehrštím rozsievať radosť a pokoj, neuspokojujeme sa iba s vlastným šťastím a snažíme sa, aby boli spokojní i všetci tí, ktorí nás obklopujú.

Bohužiaľ, niektorí ľudia so správnymi, no prízemnými názormi, s výhradne prchavými a vrtkavými ideálmi zabúdajú, že túžby kresťana majú smerovať k výšinám. K nekonečným výšinám! Nás zaujíma Láska samotného Boha, aby sme sa z nej plne a bez konca tešili. Vieme predsa veľmi dobre, že keď raz tento svet skončí, všetko pominie. Pre človeka nastáva koniec už jeho smrťou, pretože bohatstvo a pocty si nikto do hrobu nevezme. A preto, okrídlení nádejou, ktorá povzbudzuje naše srdcia, aby sa pozdvihli až k Bohu, naučili sme sa modliť: in te Domine speravi, non confundar in aeternum, Pane, v teba dúfam; dúfam, že ma budeš viesť tvojou rukou teraz, i vždy a na veky vekov. (Boží priatelia, 209)