„Chystáme sa prijať Pána.“

Už si niekedy premýšľal nad tým, ako by si sa pripravil, keby si mohol Pána prijať len jediný krát v živote? – Ďakujme Bohu, že nám tak uľahčuje priblížiť sa k nemu; ďakujme mu však tým, že sa veľmi dobre pripravíme na jeho prijatie.(Vyhňa,828)

Ježiš je Cesta, je Prostredník; v ňom máme všetko, bez neho – nemáme nič. V Kristovi, ako nás to on sám naučil, sa osmeľujeme povedať Všemohúcemu Bohu Otče náš: on, čo stvoril nebo i zem, je tým milujúcim Otcom, ktorý od každého jedného z nás očakáva, že sa k nemu budeme neustále vracať, každý z nás ako jeho nový a zároveň ten istý márnotratný syn či dcéra.

Ecce Agnus Dei... – Hľa, Baránok Boží...; Domine, non sum dignus... – Pane, nie som hoden... Chystáme sa prijať Pána. Keď si tu na zemi chceme uctiť nejakých ľudí, stretnutie s nimi sprevádzajú svetlá, hudba, slávnostné oblečenie. A na prijatie Krista do našej duše – ako sa máme pripraviť? Zamysleli sme sa niekedy nad tým, ako by sme sa zachovali, keby sme mohli prijímať len jediný raz v živote?

Keď som bol ešte dieťa, vôbec nebola rozšírená prax častého svätého prijímania. Spomínam si, ako sa ľudia zvykli na sväté prijímanie pripravovať: akú dôkladnú starostlivosť venovali duši i telu. Najlepší oblek, riadne učesané vlasy, čisté telo aj po fyzickej stránke, a azda aj zopár kvapiek kolínskej... Boli to malé nežnosti vlastné zamilovaným, nežnôstky duší jemných i silných, ktoré sa vedeli odplácať za lásku láskou.

S Kristom v duši sa svätá omša blíži k záveru: požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého nás bude sprevádzať počas celého dňa, pri našej obyčajnej a prostej úlohe: posväcovať všetky ušľachtilé ľudské činnosti.(Ísť s Kristom, 91)