“Boh je s nami nepretržite.”

Je potrebné presvedčiť sa o tom, že Boh je neustále pri nás. Žijeme, akoby Pán bol od nás niekde ďaleko, tam, kde svietia hviezdy a zabúdame, že je vždy po našom boku. Je tu ako milujúci Otec – každého z nás miluje viac, ako môžu všetky matky sveta milovať svoje deti – pomáha nám, radí nám, požehnáva nás... a odpúšťa nám. Musíme byť naplnení a presiaknutí myšlienkou, že Boh je náš Otec, náš skutočný Otec, ktorý je pri nás a na nebesiach. (Cesta,267)

Oprite sa o to, že ste Božie deti. Boh je nežný, láskyplný Otec. Nazývaj ho otcom mnohokrát za deň a povedz mu – sám, vo svojom srdci – že ho máš rád, že ho miluješ, že sa cítiš hrdý a silný, pretože si jeho synom. Predpokladá to naozajstný program vnútorného života, usmerňovaný tvojimi prejavmi zbožnosti voči Nemu – stačí ich málo, ale musia byť vytrvalé – a ktoré ti pomôžu cítiť sa a správať sa ako dobré dieťa.

Avšak ešte predtým cítim potrebu upozorniť ťa na nebezpečenstvo rutiny, skutočného hrobu zbožnosti. Často býva zamaskovaná snahou konať dôležité činy a človek pritom pokojne zanedbáva svoje každodenné povinnosti. Keď také nutkanie pocítiš, úprimne sa obráť k Pánovi a popremýšľaj, či ťa náhodou neomrzelo bojovať stále s tým istým, lebo si nehľadal Boha; zamysli sa, či nepoklesla tvoja vytrvalosť v práci, pretože si nemal dostatok veľkorysosti a ducha obety. Potom sa totiž tvoje normy zbožnosti, malé umŕtvovania a apoštolská aktivita, ktorá nenesie okamžité plody, zdajú byť neskutočne neužitočné. Sme prázdni a možno začíname snívať o nových plánoch, len aby sme umlčali hlas nášho nebeského Otca, žiadajúceho od nás úplnú vernosť. A s týmito snami v duši – lepšie povedané nočnou morou – zabúdame na tú najistejšiuskutočnosť, na cestu, ktorá nás bezpochyby vedie priamo k svätosti. Jasný znak toho, že sme stratili nadprirodzený zmysel a presvedčenie, že sme malými deťmi; presvedčenie, že náš Otec v nás vykoná úžasné veci, keď s pokorou začneme znovu. (Boží priatelia, 150)