Vždy mi spôsobí veľký zármutok, keď sa dozviem, že nejaký katolík – Boží syn, krstom povolaný stať sa druhým Kristom – upokojuje svoje svedomie formálnou zbožnosťou, akousi nábožnosťou, ktorá ho prinúti občas sa pomodliť, aj to iba vtedy, keď si myslí, že sa mu to hodí; ktorý chodí na Svätú omšu v predpísané dni – aj to nie všetky – pritom však pozorne dohliada na to, aby jeho žalúdok zostával v pokoji a sýti ho pravidelne v určitú hodinu; ktorý poľavuje vo viere a vymieňa ju za misu šošovice, len aby neprišiel o svoje postavenie... A potom drzo a opovážlivo použije na svoj postup nálepku kresťan. Nie! Neuspokojujte sa s nálepkami, chcem, aby ste boli dokonalými kresťanmi, kresťanmi z jedného kusu, a aby ste to dosiahli, potrebujete nekompromisne hľadať ten najvhodnejší duchovný pokrm.

Z vlastnej skúsenosti určite dobre viete - a mnohokrát ste to počuli opakovať aj mňa, keď som chcel predísť malomyseľnosti - že vnútorný život spočíva v tom, že sa začína každý deň odznova; a iste vo svojom srdci cítite - tak ako to cítim aj ja - že bojovať musíme neustále. Iste ste to spozorovali pri spytovaní svedomia - mne sa to tiež stáva - prepáčte, že sa neustále odvolávam na svoju osobu, no keď k vám hovorím, zároveň sa obraciam na Pána s potrebami vlastnej duše - že opakovane prehrávate, a často sa vám zdá, že tieto malé prehry sú neobyčajne závažné, pretože poukazujú na zrejmý nedostatok lásky, odovzdanosti, ducha obeti, ohľaduplnosti. Podporujte vašu túžbu po zlepšení, to áno, no predovšetkým - nestrácajte pokoj.

(...)No teraz vás budem prosiť a naliehať, aby ste si nechali pomáhať a dali sa viesť duchovným vodcom, ktorému sa budete zverovať so všetkými vašimi svätými túžbami i s každodennými problémami ovplyvňujúcimi váš duchovný život, s vašimi víťazstvami i prehrami. (Boží priatelia, 13-15)