Život Panny Márie (XVI): Kristus v hrobe

Scéna Piety nám opäť ukazuje Krista v náručí Panny Márie. Matka prijíma Syna, ktorý bol zavrhnutý ľuďmi. Šestnásty diel o živote Panny Márie.

Ježiš zomrel okolo tretej hodiny popoludní: hodina, o ktorej sa obetujú v chráme baránkovia ako príprava na veľkonočnú večeru. Štvrté evanjelium pripomína túto symboliku už v prvých kapitolách, keď pred skupinou apoštolov vkladá do úst Krstiteľa, ktorý ukazuje na Ježiša, tieto slová: Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1,29). Pri kríži stála Mária s Jánom a svätými ženami. S pohľadom upretým na svojho Syna sa nemohla od tohto miesta odpútať. Pred uložením tela do hrobu musela preto zakúsiť veľa bolestných chvíľ.

Keď zapadlo okolo šiestej hodiny popoludní slnko, začala sobota, ktorá bola toho roku mimoriadne slávnostná, lebo na ňu pripadla židovská Veľká noc. Nebolo vhodné, aby telá odsúdených počas tohto veľkého sviatku zostávali na kríži. Preto sa niekoľko urodzených mužov obrátilo na Piláta a poprosili ho, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich (Jn 19,31). Rímsky miestodržiteľ poveril touto nepríjemnou úlohou niekoľkých vojakov. Vieme si predstaviť zdesenie Panny Márie, keď zbadala na Kalvárii peletón ozbrojený kyjakmi a kopijami. Scénu opisuje svätý Ján: Polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. (Jn 19,32-34)

Kopija prebodla mŕtvemu Ježišovi srdce a bolestne zranila dušu Panny Márie, aby sa splnilo Simeonovo proroctvo: tvoju vlastnú dušu prenikne meč (Lk 2,35). Svätý Ján, očitý svedok, videl v tejto epizóde naplnenie niekoľkých proroctiev. Predovšetkým to, ktoré sa týka veľkonočného baránka: Kosť mu nebude zlomená (Jn 19,36; odkaz na Ex 12,46). A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19,37; odkaz na Zach 12,10)

Čas sa krátil. Jozef z Arimatey a Nikodém, bohabojní členovia veľrady a tajní učeníci Pána, prišli k Pilátovi a požiadali ho odvážne, aby im vydal telo Pána. Keď sa Pilát presvedčil o jeho smrti, urobil, ako chceli. Jozef, sprevádzaný niekoľkými služobníkmi, ktorí priniesli obväzy, veľký pruh plátna a rebrík, aby mohli telo zložiť z kríža, sa dostavil na miesto popravy. Aj Nikodém mal so sebou asi sto libier zmesi myrhy s aloou (porov. Jn 19,39), čo je obrovské množstvo parfumu, ktoré by stačilo na kráľovskú hrobku. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať (Jn 19,40).

Kresťanská zbožnosť sa v tejto evanjeliovej udalosti zastavuje, aby s dojatím a sústredením uvažovala o obraze Panny Márie so svojím Synom v náručí. Táto slávna scéna je zvečnená v umení nespočetných maliarov a sochárov ako obraz Piety. Snáď práve v tejto chvíli, keď pozerali na umučené telo Krista, sotva umytého, oplakávala (tzv. lamentácia) Panna Mária spolu s ostatnými ženami Krista. Bolo to obvyklé u starovekých národov Stredného východu a je to tak aj často v niektorých krajoch dokonca aj dnes. Evanjelium je skúpe na detaily. Ale v starodávnych dokumentoch, kde je táto scéna podrobne popísaná, sa vkladá do úst Panny Márie niekoľko lamentácií, v ktorých Panna vyjadruje svoju bolesť, ale zároveň sa úplne odovzdáva do Božej vôle. Spomína to napríklad svätý Efrém zo IV. storočia.

Nakoniec uložili telo Ježiša do hrobky, ktorá patrila Jozefovi. Bola len pár krokov od Kalvárie. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal (Jn 19,41). Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko (Jn 19,42). Jozef z Arimatey ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel (Mt 27,60). Bolo to v čase príprav na veľkú slávnosť druhého dňa, kedy, napriek sviatku, požiadali veľkňazi a farizeji spoločne Piláta, aby dal toto miesto strážiť. Pilát im vyhovel. Oni šli a hrob zabezpečili: zapečatili kameň a postavili stráž (Mt 27,66).

J.A. Loarte