„AJ ŽIVOT položíš za mňa? Veru, veru, hovorím ti: Nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš“ (Jn 13, 38). Evanjelium dnešnej svätej Omše rozpráva o oznámení zapretia svätého Petra. V intímnej atmosfére Poslednej večere je tento apoštol prekvapený, že Ježiš predpovedá jeho zradu. Nemôže sa zbaviť svojho údivu. Nechápe, ako by sa to mohlo stať. Peter chce byť verný až do smrti, nechce, aby bol jeho Majster vydaný nepriateľom na ukrižovanie. Za tento zmätok už bol pokarhaný, ale stále sa nedokáže zmieriť s týmto očividným zlyhaním. Liturgia nám pripomína, že „sa blížia dni jeho spásonosného umučenia a slávneho zmŕtvychvstania; keď sa oslavuje víťazstvo odvekého nepriateľa a obnovuje sa tajomstvo nášho vykúpenia“^[1].

Svätý Peter si svojím spôsobom myslí, že je pripravený položiť svoj život za Pána. V skutočnosti vytiahne meč vo chvíli Ježišovho zatknutia a postaví sa tvárou v tvár celej čate, ktorá prichádza ozbrojená, aby sa zmocnila jeho Pána. Nechýba mu odvaha ani uznanie pre Ježiša. Realita mu však ukáže, že tieto vlastnosti nestačia. Peter ešte potrebuje pokoru, ktorá pramení z poznania seba samého a predovšetkým z poznania Boha. Ježiš neprestáva formovať Petra až do poslednej chvíle. Tieto lekcie sú najdôležitejšie v jeho živote: Peter nebude skalou vďaka svojej sile, ale vďaka pokore, ktorú získal z hlbokého poznania Ježiša. Je potrebné, aby zakúsil nedostatočnosť svojich síl a pochopil, že je to Boh, kto ho podrží.

OZNÁMENIE Petrovej zrady sa v dnešnom evanjeliu objavuje spolu s oznámením Judášovej zrady a slúži na zdôraznenie veľkého rozdielu medzi nimi. Peter vložil svoju slabosť do Ježišových rúk; odvrátil sa od svojich chýb a svojich síl a naučil sa dôverovať Božej dobrote, Božím plánom, Božím cestám. Peter Ježiša neoklamal, keď mu povedal, že bude verný až do smrti. Dialo sa to, že sa spoliehal takmer výlučne na svoje sily: videl sa schopným. Na druhej strane Judáš svoju zradu Ježišovi nikdy nepriznal; vždy sa snažil zachovať si zdanie. Petrovi, aspoň keď bol s Kristom, na zdaní nezáležalo, hoci mu podľahol, keď ho vypočúvala slúžka vo veľkňazovom dome.

Predísť zmätku rybárovi z Kafarnauma mohli pomôcť tieto slová svätého Augustína: „Hľadaj zásluhy, hľadaj spravodlivosť, hľadaj motívy; a pozri, či nájdeš niečo iné ako milosť“^[2]. Svätý Peter si myslel, že jeho láska k Ježišovi je už dosť veľká na to, aby odolala akejkoľvek skúške. Bolo preňho ľahšie zostať verný pred vojakmi ako pred zdanlivo krehkejším nepriateľom. Služobníčka urobila koniec Petrovej sebaistote. Toto oslobodenie bolo nevyhnutné: Peter tak objavil cestu vlastného poníženia, aby mohol nasledovať Krista. Oslobodený od vlastných síl a túžob sa dokázal prispôsobiť Božím plánom a tak byť verný.

Svätý Bernard nám v tomto zmysle pripomína, že je lepšie venovať pozornosť tomu, čo je Boh pripravený urobiť pre každého človeka, teda aj pre Petra: „Nepýtaj sa, ty, ktorý si človek, čo si trpel, ale čo trpel on. Odpočítaj si od všetkého, čo pre teba vytrpel, ako veľmi si ťa vážil, a tak sa ti jeho dobrota stane zjavnou vďaka jeho ľudskosti. Čím menším sa stal vo svojom človečenstve, tým viac sa zjavil vo svojej dobrote; a čím viac sa pre mňa nechal ponížiť, tým viac je mi teraz drahší“^[3].

„VEĽMI ČASTO si myslíme, že Boh sa spolieha len na našu dobrú a víťaznú stránku, pokým v skutočnosti sa väčšina jeho plánov realizuje prostredníctvom a napriek našej slabosti (...). Zlý nás núti hľadieť na našu krehkosť negatívne, Duch ju však vynáša na svetlo s nežnou láskou. Nežnosť je najlepší spôsob ako sa dotýkať toho, čo je v nás krehké (...). Viera v Boha zahŕňa aj vieru v to, že môže konať aj cez naše obavy, naše slabosti, našu krehkosť. A učí nás, že uprostred búrok života sa nemáme báť Bohu zveriť kormidlo našej loďky. Niekedy chceme mať všetko pod kontrolou, ale on vždy vidí ďalej“^[4].

Napĺňa nás pokojom vedomie, že Boh chce, aby sme dôverovali jemu a dobru, ktoré máme a ktoré je tiež Božím darom. Svätý Peter aj v tomto predišiel, aby nám bol príkladom. Napĺňa nás pokojom, keď zisťujeme, že sa môžeme spoliehať na svoje sily a schopnosti - mnohé alebo málo -, pretože Boh ich v hojnosti rozmnoží. Aká je to túžba naučiť sa nespoliehať sa len na svoje schopnosti pri poslaní, ktoré nám bolo zverené a ktoré nás istým spôsobom presahuje! Žasneme a sme naplnení vďačnosťou nad láskou, ktorú má Boh k nám, aby sme svojou spoluprácou konali zázraky.

Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša sa o Petrovom živote vyjadrila nasledovne: „Veľmi dobre chápem, že svätý Peter padne. Chudák svätý Peter sa spoliehal sám na seba, namiesto toho, aby sa spoliehal výlučne na Božiu silu (...). Som presvedčená, že keby svätý Peter pokorne povedal Ježišovi: Daj mi silu nasledovať ťa až do smrti, okamžite by ju získal (...). Predtým, ako spravoval celú Cirkev, ktorá je plná hriešnikov, by bolo dobré, aby na vlastnom tele zakúsil, ako málo dokáže človek bez Božej pomoci“^[5]. Vďaka tomuto učeniu bude svätý Peter vedieť, ako dať svoje schopnosti - ktoré sú síce požičané, ale sú vzácnym darom - do služieb spásy a utiekať sa k svojmu Pánovi, ktorý je všemohúci. „Preto,“ zdôraznil svätý Josemaría, „keď s horiacim srdcom povieme nášmu Pánovi, že áno, budeme mu verní, že sme pripravení priniesť akúkoľvek obetu, povieme mu: Ježišu, s tvojou milosťou; moja Matka, s tvojou pomocou. Som taký krehký, robím toľko chýb, toľko malých pochybení, že sa vidím schopný, ak ma opustíš, robiť veľké chyby!“^[6].

^[1] Prefácia II k Umučeniu. Používa sa v pondelok, utorok a stredu Veľkého týždňa.

^[2] Svätý Augustín, Kázeň 185.

^[3] Svätý Bernard, Kázeň 1 o Zjavení Pána, 1-2.

^[4] František, Patris corde, bod 2.

^[5] Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša, Posledné rozhovory, 7-VIII-1897.

^[6] Svätý Josemaría, Listy 2, bod 32b.