Určite sa ti to už stalo: už nejaký čas chceš niekomu niečo povedať, ale stále sa k tomu nedokážeš odhodlať. Nemusí to byť nič dramatické. Niekedy stačí len opýtať sa, ako sa naozaj má, porozprávať mu niečo o sebe alebo hovoriť o tom, na čom záleží. Nevieš presne, prečo si to neurobil. Možno to nebola tá správna chvíľa. Možno si nevedel, kde začať.
To isté sa stalo aj Filipovi: ani on nevedel, ako na to. Ale v jeho príbehu je niečo, čo ti môže pomôcť: pred mnohými rokmi začal neľahký rozhovor a neprestával s tým, znova a znova. Ale nerobil to sám: mal spoločníka, ktorý ho sprevádzal na každom kroku a šepkal mu, ktorým smerom má ísť. Ten istý, ktorý môže sprevádzať aj teba: Duch Svätý.
Predstav si nasledujúcu scénu. Žiješ v Jeruzaleme, rok po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní. Si mladý Žid, ktorý sa stretol s apoštolmi a niečo na nich ťa vnútorne zmenilo: ich spôsob života, to, čo rozprávajú. Otvoríš svoje srdce, rozhodneš sa nasledovať Krista a požiadaš, aby ťa jeden z apoštolov pokrstil. Krátko na to sa stretávaš s Pannou Máriou, s Dvanástimi a s prvými učeníkmi v deň, keď na všetkých zostúpi Duch Svätý.
Od začiatku máš veľkú túžbu vyjsť von a povedať všetkým, čo si prežil. Tí, ktorí sú pokrstení už dlhšie, ťa učia modliť sa a lepšie spoznávať Ježiša. Toto všetko sa deje postupne, aby Duch Svätý mohol konať svoje dielo: nielen v tebe, ale aj skrze teba.
Filip – mladý, odvážny a zbožný muž – je hlavnou postavou dojímavej scény opísanej v Skutkoch apoštolov: stretnutie s etiópskym eunuchom. Predstavujem si, že svätý Peter naučil mladého Filipa modliť sa a dal mu radu, ktorá má cenu zlata: „Hovor so svojím anjelom strážnym, ktorý ti pomôže nájsť Božie cesty“. Jedného dňa sa Filip modlí k svojmu anjelovi a na svoje veľké prekvapenie mu anjel hovorí jasným hlasom v hĺbke jeho srdca: „Vstaň a choď na juh, na cestu, ktorá vedie z Jeruzalema do Gazy a ktorá je opustená“ (Sk 8, 26).
Rozprávaj sa so svojím anjelom strážnym, pomôže ti nájsť Božie cesty.
A tak sa vydá na cestu a ty s ním. Nevyzerá príliš sebavedome, keď zbadá impozantný a exotický voz, ktorý vyzerá, ako keby patril kráľovskej rodine z nejakého vzdialeného kraja, a znova počuje ten hlas, ktorý mu hovorí: „Choď a pridaj sa k tamtomu vozu“ (Sk 8, 29).
V takejto situácii je prirodzené pociťovať pochybnosti a neistotu: „Čo mám robiť, keď sa priblížim k tomu vozu? Kto vlastne som, aby som sa priblížil k takej osobe? Pravdepodobne ma ani nebude brať vážne.“
Filip však prekoná túto počiatočnú neistotu – tie „ľudské ohľady“, ako to nazýval svätý Josemaría –, rozhodne sa nasledovať Boží hlas a pristúpi k vozu. Vidí tohto muža s vysokým spoločenským a politickým postavením, ako číta Písmo, a s veľkou sympatiou sa ho opýta: „Rozumieš tomu, čo čítaš?“ Jednoduchá otázka. Bez pripravenej reči. Bez snahy presvedčiť.
Je v tvojom živote niekto, s kým vieš, že máš ešte niečo nedoriešené?
A tam sa začne osobný rozhovor, ktorý privedie Etiópčana k prijatiu viery.
Je v tvojom okolí niekto, s kým už dlhší čas túžiš viesť takýto rozhovor? To, čo umožnilo Filipovmu kroku, nebola len jeho odvaha, ale modlitba.
Stalo sa ti už niekedy, že si sa modlil a zrazu si pocítil nutkanie pomôcť priateľovi alebo blízkej osobe zlepšiť niečo v jej živote, alebo jej ukázať radosť zo života v blízkosti Ježiša? Ak sa nad touto túžbou zamyslíš, možno zistíš, že nepochádza od teba, ale prišla bez toho, aby si to zamýšľal, tak ako sa to stalo Filipovi. Takto Duch Svätý často pôsobí. Preto je tak dôležité modliť sa každý deň a nedopustiť, aby sa tento rozhovor s Ježišom počas dňa prerušil.
Filipova otázka nezostala bez odpovede. Etiópčan čítal Písmo sám. Vďačne prijal pozvanie a zdieľal, čo má na srdci, prosiac o vedenie a radu. Filip s ním objavuje nové obzory a vysvetľuje mu dobrú, radostnú zvesť: Evanjelium.
To, čo umožňuje Filipovu cestu, nie je len jeho odvaha, ale najmä modlitba.
A tu je niečo, pri čom stojí za to sa na chvíľu zastaviť: Etiópčan na Filipa nečakal. Ale potreboval ho. Je veľa ľudí, ktorí hľadajú Krista a čakajú, až im niekto podá ruku. Aj v tvojom okolí sú takí, hoci to na prvý pohľad nemusí byť zrejmé.
Prirodzeným kanálom apoštolátu je osobný vzťah – priateľstvo –, pretože brána, ktorá vedie ku Kristovi, nie je len intelektuálnym presvedčením, ale stretnutím sŕdc. Otvoriť sa kresťanskej viere je niečo veľkolepé, čo ovplyvňuje celú osobu. Je to niečo veľmi intímne a zraniteľné, čo si vyžaduje dôveru. A táto dôvera, keď je skutočná, otvára dvere, ktoré už netlačíš ty: je to Duch Svätý, kto vstupuje.
Dôvera a istota sa živia aj z dobrých koreňov viery. Bude oveľa ľahšie urobiť krok k otvoreniu sa Bohu a prehĺbeniu viery, keď máš priateľov, ktorí poznajú vieru a vedia zdieľať jej bohatstvo. Vidíme to na Filipovi. Vytvára dôveru u Etiópčana svojím milým pozvaním a učením, ktoré sa naučil od apoštolov.
Pápež Lev XIV. to jasne povedal: my, ktorí veríme, sme povolaní priblížiť Boha ľuďom, ktorí sú nám blízki, prostredníctvom každodenných vzťahov, prostredníctvom priateľstva. Filip nezmenil smer Etiópčana. Len nasmeroval jeho pohľad. Niekedy je apoštolát presne o tom.
Je v tvojom živote niekto, kto číta bez toho, aby rozumel, ako ten Etiópčan, a čaká, že sa k nemu priblížiš? Prečo nepožiadaš Ducha Svätého, aby ťa viedol, tak ako Filipa, od jedného rozhovoru k druhému?