Aby naša práca bola staraním sa o svet a blížnych

Tohoročný sviatok práce nás podnecuje k tomu, aby sme sa zamýšľali nad rôznymi skutočnosťami a aspektami, ktoré koronavírusová kríza vyniesla na povrch: že na svete žije mnoho dobrých ľudí, že pokrok musí ísť ruka v ruke s takým podmanením si prírody, ktoré zároveň vyjadruje i úctu, že sme závislí jedni od druhých, že sme zraniteľní a že spoločnosť, aby bola ľudská, musí byť solidárna.

Opus Dei - Aby naša práca bola staraním sa o svet a blížnych

V reakcii na pandémiu vystupujú do popredia najmä profesie týkajúce sa starostlivosti o druhých. Slová vzťahujúce sa k „starostlivosti“ zaujímajú popredné miesta v titulkoch správ: sprevádzať, plakať, chrániť, načúvať... Táto situácia nás núti premýšľať o zmysle a dopade akejkoľvek práce. Určitým spôsobom lepšie chápeme, že služba je dušou spoločnosti, čo dáva zmysel i samotnej práci.

Práca je viac než iba potreba alebo produkt. Kniha Svätého písma, ktorá popisuje počiatky ľudstva, poukazuje na to, že Boh stvoril človeka, aby pracoval a staral sa o svet (porov. Genezis 2,15). Práca nie je trestom, ale prirodzenou situáciou človeka vo svete. Prácou si vytvárame vzťah s Bohom i s ostatnými a každý sa vďaka nej môže lepšie rozvíjať ako človek.

Príkladné reakcie toľkých profesionálov – veriacich i neveriacich – tvárou v tvár pandémii ukazujú túto dimenziu služby a pomáhajú uvažovať nad tým, že konečným príjemcom akejkoľvek úlohy alebo práce je niekto s konkrétnym menom a priezviskom, niekto s neodňateľnou dôstojnosťou. Každá vznešená práca vedie v konečnom dôsledku k úlohe starostlivosti o ľudí.

Keď sa snažíme pracovať dobre a s otvorenosťou voči blížnym, získava naša práca, nech už je akákoľvek, úplne nový zmysel a môže sa tak stať cestou k stretnutiu sa s Bohom. Vkladať veľa dobra do práce, aj do tej rutinnej, zahŕňa perspektívu osoby, čo je perspektíva služby, ktorá presahuje iba samotnú vidinu príjmu.

Rovnako ako to bolo v ranokresťanských časoch, je aj teraz veľmi cítiť potenciál každého laika, ktorý sa snaží byť svedkom evanjelia medzi svojimi kolegami tým, že zdieľa pracovné nadšenie, odhodlanie a ľudskosť uprostred momentálneho utrpenia spôsobeného pandémiou a neistou budúcnosťou.

Každý kresťan je „Cirkvou“ a napriek svojim obmedzeniam môže v spojení s Ježišom Kristom priniesť Božiu lásku „do krvného obehu spoločnosti“, povedané prirovnaním, ktoré používal sv. Josemaría Escrivá, ktorý hlásal posolstvo o svätosti cez profesionálnu prácu. Aj našou prácou a našou službou môžeme sprítomňovať starostlivosť Boha o každého jednotlivca.

Oslava 1. mája je aj záujmom o budúcnosť, o pracovné neistoty v krátkodobom či strednodobom horizonte. My katolíci sa so zvláštnou silou utiekame k príhovoru svätého Jozefa Robotníka, aby nikto nestratil nádej, aby sme sa dokázali prispôsobiť novej realite, aby osvietil tých, ktorí musia rozhodovať a aby nám pomáhal pochopiť, že práca je pre človeka a nie naopak.

V nadchádzajúcich mesiacoch alebo rokoch bude dôležité „pamätať“ si to, čo sme prežili, ako o to prosil pápež František a pamätať si, ako „sme si uvedomili, že sme na rovnakej lodi, všetci krehkí a zmätení; ale zároveň dôležití a potrební, všetci povolaní k spoločnému veslovaniu“.

Nech nás tento 1. máj vedie k túžbe, aby znovuzískaná sloboda po skončení obmedzení bola naozaj slobodou „v službe iným“. Práca sa potom stane, ako to bolo v pôvodnom Božom pláne od počiatku, záujmom o svet na prvom mieste záujmom o ľudí, ktorí ju obývajú.

Mons. FERNANDO OCÁRIZ, prelát Opus Dei