„ŠESŤ DNÍ pred Veľkou nocou prišiel Ježiš do Betánie (...). Pripravili mu tam hostinu“ (Jn 12, 1-2). V tomto dome je Ježiš Kristus medzi svojimi priateľmi, obklopený láskou. V Betánii bol už mnohokrát, ale teraz je táto chvíľa slávnostnejšia: vie, že je na ceste do Jeruzalema, vie, že tam ho čaká kríž. „Marta obsluhovala a Lazár bol jedným z tých, čo s ním stolovali. Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi“ (Jn 12, 2-3).

Už je známe, že autority ľudu Ježiša Krista prenasledujú. A láska dáva Márii predtuchu nadchádzajúcej drámy. Za týchto okolností chce urobiť niečo výnimočné pre svojho Pána, aby mu prejavila svoju lásku, a tak s odhodlaním urobí veľkorysé gesto: vezme to najcennejšie, čo má, drahý parfém z čistého nardového oleja, a vyleje ho na Ježišove nohy. Rozbije fľaštičku: všetko je to pre jej Boha. Niektorí z prítomných podráždene komentujú zbytočnosť tohto gesta. Vieme, že k tomuto kritickému reptaniu sa pridal aj Judáš Iškariotský, ale nie preto, že by mu záležalo na inom možnom určení tohto tovaru, ale preto, že tento postoj bol možno v protiklade s jeho životom. Mária však mlčí. Kritika a pripomienky k jej konaniu ju veľmi nezaujímajú: Ježišovi stačí, že je šťastný. A práve preto Pán prichádza na jej obranu.

„Mária ponúka Ježišovi všetko, čo má najväčšiu hodnotu, a robí to s gestom hlbokej oddanosti. Láska nekalkuluje, nemeria, nešetrí, nestavia prekážky, ale vie sa radostne darovať, hľadá len dobro druhého, prekonáva podlosť, lakomstvo, nevraživosť, uzavretosť, ktorú človek niekedy nosí v srdci“^[1]. Judáš sa pripojil k týmto poznámkam, pretože možno kalkuloval tam, kde sa kalkulovať nemá: v našej oddanosti Bohu. Mária zasa pochopila, že jej srdce sa úplne naplní len vtedy, ak Ježišovi dá všetko, hoci aj málo. „Iba jedna libra nardovej vody dokázala všetko impregnovať a zanechať po sebe nezameniteľnú stopu“^[2].

KTO ODOVZDÁ všetko Bohu, stane sa darom aj pre svojho blížneho. Na druhej strane tí, ktorí tvárou v tvár Kristovej výzve veľa kalkulujú, nakoniec ožobračujú aj druhých. Keď povieme Pánovi „áno“, prinášame druhým „dobrú vôňu Krista“ (2 Kor 2, 15) a oni sa môžu cítiť milovaní láskavou Božou priazňou. Ako sa to stalo v Betánii, môžeme povedať, že „dom sa naplnil vôňou oleja“ (Jn 12, 3). Preto aj náš život, poháňaný a vedený Božou mocou, môže naplniť svet vôňou. Týchto troch súrodencov z Betánie, ktorých pamiatku slávime každý rok 29. júla, prosíme, aby sme vedeli naplniť svoj život a život našich rodín a priateľov vôňou ich domu.

Dnes sa v Betánii ohlasuje aj Kristova smrť, a toľko života - čistého, krásneho, silného - z nej vzíde pre nás všetkých! Pán nás pozýva, aby sme zostali s ním. Evanjelium nám hovorí, že „veľkňazi sa rozhodli, že zabijú aj Lazára“ (Jn 12, 10). Ježiš nás prosí, aby sme ho sprevádzali, ako žiadal Lazára, pretože „ak naša vôľa nie je pripravená zomrieť podľa Kristovho utrpenia, ani Kristov život nebude v nás životom“^[3]. Nesmieme však čakať na mimoriadne príležitosti, aby sme Ježišovi Kristovi prejavili svoju lásku: každý náš deň je novou príležitosťou slúžiť mu, ponúknuť mu svoj život a veľkoryso ho použiť v jeho službe, verne ho nasledovať na jeho ceste na zemi.

To, čo máme v rukách, budú takmer vždy malé veci, veci dieťaťa, ktoré prinesieme našej Matke, Panne Márii, aby ich zväčšila. „Niekedy sa nám žiada správať sa ako malé deti. — V Božích očiach sú to nádherné malé skutky a pokiaľ nedopustíme, aby sa stali rutinou, budú nepochybne plodné, ako je vždy plodná Láska“^[4]. O niekoľko dní sa vôňa týchto maličkostí vytratí, ale gesto našej matky bude žiť ďalej. Vrylo sa do Kristovho srdca a tá vôňa náklonnosti a nežnosti ho bude sprevádzať po celú večnosť.

„AKÁ RADOSŤ vidieť v Betánii Ježiša, priateľa Lazára, Marty a Márie! Tam si chodí obnoviť sily, keď sa unaví. Aj tam mal Ježiš svoj domov. Sú tam duše, ktoré si Ho vážia. Sú duše, ktoré prichádzajú k svätostánku a pre ne je to Betánia. Nech je to aj pre teba! Betánia je dôvera, teplo domova, intimita. Ježišovi obľúbení priatelia“^[5]. Chceme, aby nám najbližší svätostánok bol miestom, kde je Ježiš rovnako doma ako v Betánii. Dúfame, že bude naplnený vôňou nášho duchovného zápasu, v ktorom je tak často viac túžob ako výsledkov.

Marta sa na scéne tohto Veľkého pondelka objavuje veľmi nenápadne. Pripravuje večeru, pri ktorej Mária vyleje olej na Ježišove nohy. Stará sa o svojich hostí s láskou sestry a matky. Aj dom sa naplní vôňou tejto večere pripravenej s veľkým nadšením; možno pripravila to, čo sa jej Priateľovi obzvlášť páčilo. V týchto chvíľach blízkych jeho smrti je pre Ježiša každý detail útechou. Naša práca, náš úsmev, naša láska k blízkym sú pozornosti, za ktoré je vďačný, tie, ktoré robia jeho jarmo o niečo mäkším a jeho bremeno o niečo ľahším.

Ďalším dôkazom nekonečnej Božej lásky je, že Pán skutočne zostal v svätostánku, aby nám bol nablízku. Ak láska a viera pohli Máriu, aby prejavila Pánovi takú nežnosť pomazaním jeho nôh v Betánii, potom láska a viera môžu pohnúť aj nás k väčšej oddanosti reálnej prítomnosti Ježiša Krista v Eucharistii. Mária si nemyslí, že robí niečo výnimočné, keď míňa ten vzácny olej na pomazanie Pána; koná so spontánnosťou lásky. Kristus sám vie, že o niekoľko dní bude umývať nohy svojim apoštolom, a Mária ho týmto gestom predbehla. Jej ženská intuícia zaujala Majstra, ktorý oceňuje každý detail, aj ten najmenší. Možno bola Panna Mária svedkom tohto láskavého okamihu. Akou útechou by pre ňu bolo uprostred toho, čo prichádzalo, vedieť, že Ježiš sa v jej dome cítil milovaný.

^[1] Benedikt XVI, Homília, 29-III-2010.

^[2] František, Homília, 7-V-2019.

^[3] Svätý Ignác Antiochijský, Epistola ad Magnesios 5, 1.

^[4] Svätý Josemaría, Cesta, bod 859.

^[5] Svätý Josemaría, Poznámky z meditácie, 6-XI-1940.