Pred niekoľkými rokmi som pracoval v servise, v ktorom som mal veľa času. Jedného zimného dňa, za dažďa, som obslúžil zákazníka a išiel som sa schovať pod strechu. Na ceste som spozoroval kus žltého papiera. Zodvihol som ho, aby som ho zahodil do kontajnera. Bola to žltá kartička s fotografiou, ktorú som najprv ani poriadne nerozoznal, a pod ňou niekoľko slov. Keď som ju z oboch strán utrel o šaty, pozrel som sa na ňu, aby som zistil, čo na nej vlastne je. Prekvapilo ma, že tam bola vytlačená tvár nejakého kňaza. Keď som kartičku dočistil, uvedomil som si, že tento kňaz má niečo spoločné s prácou, a to so mnou dosť zamávalo. Prečítal som si modlitbu a už pri prvom čítaní sa táto modlitba stala súčasťou môjho života.

KEĎ SOM KARTIČKU DOČISTIL, UVEDOMIL SOM SI, ŽE KŇAZ MÁ NIEČO SPOLOČNÉ S PRÁCOU

Prezrel som si ju pozornejšie a neviem prečo, ale začal som mu tykať slovami: „Ako to s tebou zaobchádzajú! Veď si premočený! Budem sa o teba lepšie starať!“ Pokračoval som v sušení čím ďalej tým starostlivejšie a s akýmsi rešpektom, a dal som sa do čítania s väčším pokojom a zvedavosťou. Uvedomil som si, že to nie je hocaký papier a tohto človeka na fotografii, o ktorom som nikdy nepočul, som si zamiloval. Niekoľkokrát som si kartičku znova prečítal a pritom som ho prosil o rôzne veci, ktoré mi prišli na myseľ. Nakoniec som si ju prilepil blízko môjho náradia. Tak som ju mal často na očiach mal som pocit, že je mojím spoločníkom.

Malé zázraky

Keď v práci neprichádzali žiadni zákazníci, obracal som sa na neho. Brával som kartičku do ruky a hovoril mu: „Pomôž mi!“ A hneď tu boli tri, štyri alebo i päť výmen oleja.

Moja zbožnosť ku svätému Josemaríovi sa stále prehlbovala. Od začiatku pútalo moju pozornosť všetko, čo sa týkalo posväcovania práce, a po zrelej úvahe som sa rozhodol, že najlepší spôsob, ako sa v práci priblížim k Bohu, bude udržiavať poriadok v mojich nástrojoch, mať upratanú dielňu, dobre sa starať o zákazníkov a byť dobrým spolupracovníkom.

Moja zbožnosť ku svätému Josemaríovi sa stále prehlbovala

Raz prišiel zákazník, ktorý mal veľmi vážnu nehodu a čakal na výsledok operácie. Povedal mi, že je veľmi pravdepodobné, že príde o ruku, no ja som ho uisťoval: „Nie, nie, priateľ môj, o ruku neprídete.“

Vtedy som si spomenul na kartičku svätého Josemaríu. Povedal som mu, nech na mňa počká, že mu niečo prinesiem. Sťažka som mu ju dával, ale zdalo sa mi, že keď tento svätec bol mojím spoločníkom a pomáhal mi, mohol by pomôcť i tomuto pánovi. Dal som mu ju a požiadal ho, aby sa ju modlil, že som si istý, že ho svätec uzdraví. Keď som mu ju takto dával, nedíval sa na mňa veľmi prívetivo, no keď som mu porozprával, ako mi tento svätec pomáhal, zo slušnosti si ju vzal. A tak som zostal bez svojej obľúbenej kartičky, ale šťastný, že sa môže na neho s prosbou obracať niekto iný.

O niekoľko mesiacov prišla do servisu dodávka pána, ktorému som pred časom dal kartičku. Šoféroval ju on sám. No tento raz neprišiel kvôli oprave auta. Prišiel v dobrej nálade, aby mi poďakoval za to, čo som pre neho urobil. Všetky zlomeniny sa mu zahojili a vnútorné orgány postihnuté pri nehode sa uzdravili. Bol veľmi šťastný, že ma poslúchol a modlil sa túto zázračnú kartičku.

Boli to náhody? Viera je taká veľká! Veľmi mi pomáha. Spriatelil som sa s ním, rozumie mi a keď ho o niečo prosím, dá mi to. Práve teraz sa venujem maľovaniu a dúfam, že môj „kamarát“ mi bude naďalej pomáhať. Je so mnou vždy, keď niečo potrebujem. Stále sa k nemu modlím a ďakujem mu. Popravde som zrazu celkom dojatý... Viera je veľmi dôležitá.