Modliť sa s Nikodémom: Ako objaviť, čo od nás Boh žiada?

Je toľko príbehov povolania, koľko je ľudí. V tejto časti série «Niečo veľké a nech je to láska» sa pozrieme na dialóg Ježiša s Nikodémom, aby sme v ňom našli znamenia a istoty, ktoré sprevádzajú objavovanie vlastného poslania.

Slnko zapadlo nad Judeou. Nepokojný Nikodém prichádza k Ježišovi. Hľadá odpovede na to, čo v ňom vrie. Plameň lampy vyrezáva ich tváre zo šera. Dialóg, ktorý medzi nimi v šepote nasleduje, je plný tajomstva. Odpovede Nazaretského na jeho otázky ho nechávajú v úžase. Ježiš ho upozorňuje: „Vietor veje, kam chce; počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza ani kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3,8). Povolanie, každé povolanie, je tajomstvom a jeho objavenie je darom Ducha.

Kniha Prísloví hovorí: „Tri veci sú mi podivné a štyri nepochopiteľné: púť orla na nebeskej oblohe, púť hada na skale, púť lode morskou šíravou a púť muža k mladici“ (Prís 30,18–19). O čo viac potom — kto by bez Božej pomoci dokázal sledovať stopu milosti v duši, rozpoznať jej cieľ a objaviť zmysel a smerovanie života? Kto by bez vedenia darmi Ducha Svätého vedel, „odkiaľ prichádza a kam ide“ ten Boží hlas v duši, ktorý často zaznieva v podobe túžob, neistôt, predtúch a prísľubov? Je to niečo, čo nás úplne presahuje. Preto prvé, čo potrebujeme, aby sme mohli vidieť svoje osobné povolanie, je pokora: pokľaknúť pred nevýslovným a otvoriť svoje srdce pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý nás vždy môže prekvapiť.

Na objavenie vlastného povolania – alebo na pomoc niekomu, aby ho objavil – teda nie je možné „ponúknuť hotové recepty ani pevné metódy či pravidlá“[1]. Bolo by to ako snažiť sa „vložiť koľaje do vždy originálneho pôsobenia Ducha Svätého“[2], ktorý veje, kam chce. Raz sa opýtali kardinála Ratzingera: „Koľko ciest vedie k Bohu?“ S odzbrojujúcou jednoduchosťou odpovedal: „Toľko, koľko je ľudí.“[3] Je teda toľko príbehov povolania, koľko je osôb. Na týchto stránkach ukážeme – aby sme ich vedeli rozpoznať – niektoré z najčastejších míľnikov na ceste, ktorá vedie k istote o vlastnom povolaní.

Nepokoj srdca

Nikodém vníma vo svojom srdci nepokoj. Počul Ježiša kázať a bolo to preňho silné. Niektoré jeho učenia ho však pohoršujú. S úžasom bol svedkom jeho zázrakov, no znepokojuje ho autorita, s akou Ježiš vyháňa kupcov z chrámu, ktorý nazýva „domom môjho Otca“ (porov. Jn 2,16). Kto si trúfa hovoriť takto? Na druhej strane vo svojom vnútri sotva dokáže potlačiť tajnú nádej: Nie je to Mesiáš? Stále je však plný neistôt a pochybností. Ešte sa neodhodlá nasledovať Ježiša otvorene, hoci hľadá odpovede. A preto k nemu prichádza v noci: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť znamenia, aké robíš ty, ak nie je s ním Boh.“ (Jn 3,2). Nikodém je nepokojný.

To isté sa deje aj s inými postavami evanjelia, napríklad s mladíkom, ktorý jedného dňa pribehne k Ježišovi a pýta sa: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ (Mt 19,16). Nie je spokojný. Má nepokojné srdce. Myslí si, že je schopný viac. Ježiš mu potvrdí, že jeho hľadanie má základ: „Jedno ti ešte chýba…“ (Mk 10,21). Môžeme myslieť aj na apoštolov Ondreja a Jána. Ježiš, keď vidí, že ho nasledujú, sa ich pýta: „Čo hľadáte?“ (Jn 1,38). Jedni aj druhí boli „hľadači“: očakávali úžasnú udalosť, ktorá zmení ich život a naplní ho dobrodružstvom. Mali otvorenú a hladnú dušu, plnú snov, túžob a prianí. Nepokojnú.

Raz sa jeden mladík opýtal svätého Josemaríu, ako sa cíti povolanie do Diela. Odpovedal: „Nie je to vec pocitu, syn môj, hoci človek spozná, kedy Pán volá. Je nepokojný. Cíti istú nespokojnosť… Nie si spokojný sám so sebou!“[4] Často sa proces hľadania vlastného povolania začína práve týmto nepokojom srdca.

Láskavá prítomnosť

Ale v čom spočíva tento nepokoj? Odkiaľ prichádza? Keď svätý Marek rozpráva o mladíkovi, ktorý prichádza k Pánovi, hovorí, že Ježiš naňho pozrel a zamiloval si ho (Mk 10,21). Tak koná aj s nami: nejakým spôsobom vnímame vo svojej duši prítomnosť osobitnej lásky, ktorá si nás vyberá pre jedinečné poslanie. Boh sa stáva prítomným v našom srdci a hľadá stretnutie, spoločenstvo. Tento cieľ však ešte nie je dosiahnutý – a práve preto cítime nepokoj.

Táto láskavá prítomnosť Boha v duši sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi: túžbou po väčšej blízkosti s Pánom; nadšením nasýtiť svojím životom Boží smäd po dušiach; túžbou rozvíjať Cirkev, Božiu rodinu vo svete; nostalgiou po živote, v ktorom by skutočne prinášali úžitok prijaté talenty; snom zmierniť toľko utrpenia všade okolo; vedomím, že človek dostal veľa darov: „Prečo ja mám toľko a iní tak málo?“

Božie volanie sa môže odhaliť aj v zdanlivo náhodných udalostiach, ktoré v nás niečo rozhýbu a zanechajú akoby stopu jeho prítomnosti. Keď svätý Josemaría rozprával o svojom vlastnom živote, vysvetľoval: „Pán ma pripravoval aj napriek mne, cez zdanlivo nevinné veci, ktoré používal na to, aby do mojej duše vložil tento božský nepokoj. Preto veľmi dobre rozumiem tej tak ľudskej a zároveň tak božskej láske Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktorá sa dojme, keď sa na stránkach knihy objaví obrázok so zranenou rukou Vykupiteľa. Aj mne sa stali podobné veci, ktoré ma hlboko zasiahli.“[5]

Inokedy sa táto láskavá prítomnosť objavuje prostredníctvom ľudí alebo spôsobov prežívania evanjelia, ktoré v našej duši zanechali Božiu stopu. Hoci nás niekedy zmení jeden nečakaný okamih či stretnutie, veľmi často nadobúda naše povolanie konkrétnu podobu z toho, čo sme dovtedy prežili. Niekedy sú to zasa slová Svätého písma, ktoré zasiahnu dušu, usadia sa v nej a jemne v nej zaznievajú – možno dokonca sprevádzajú človeka po celý život. Tak sa to stalo napríklad svätej Terézii z Kalkaty pri slovách Ježiša na kríži: „Žíznim“ (Jn 19,28); alebo svätému Františkovi Xaverskému, pre ktorého bola rozhodujúca otázka: „Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?“ (Mt 16,26).

Možno najtypickejším znakom tohto nepokoja srdca je však to, že má podobu akejsi „nepríjemnej sympatie“. Slovami svätého Pavla VI. sa Božie volanie javí ako „hlas, ktorý zároveň znepokojuje aj upokojuje, hlas sladký a naliehavý, hlas nepríjemný a zároveň láskavý“[6]. Volanie nás priťahuje, a zároveň v nás vyvoláva odpor; pobáda nás odovzdať sa láske, a zároveň nás desí riziko slobody: „Bránime sa povedať Pánovi áno – chceme a zároveň nechceme.“[7]

Spájať body v modlitbe

Nikodém prichádza k Ježišovi poháňaný svojím nepokojom. Láskavá postava Pána je už prítomná v jeho srdci: už ho začal milovať, ale potrebuje sa s ním stretnúť. V dialógu, ktorý nasleduje, mu Učiteľ otvára nové obzory: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva,“ a pozýva ho k novému životu, k novému začiatku; k narodeniu „z vody a z Ducha“ (Jn 3,5). Nikodém nerozumie a jednoducho sa pýta: ako sa to môže stať? (porov. Jn 3,9). V tomto osobnom stretnutí s Ježišom bude postupne dozrievať odpoveď na to, kým je on pre Ježiša – a kým má byť Ježiš pre neho.

Aby nepokoj srdca nadobudol význam pri rozlišovaní vlastného povolania, treba ho čítať, zvažovať a interpretovať v modlitbe, v dialógu s Bohom: „Prečo sa to deje práve teraz, Pane? Čo mi chceš povedať? Načo sú tieto túžby a sklony v mojom srdci? Prečo to znepokojuje práve mňa a nie ľudí okolo mňa? Prečo ma tak miluješ? Ako najlepšie využiť dary, ktoré si mi dal?“ Len s týmto stálym postojom modlitby možno vytušiť láskavú starostlivosť Boha – jeho prozreteľnosť – v udalostiach nášho života, v ľuďoch, ktorých stretávame, dokonca aj v tom, ako sa formoval náš charakter so svojimi sklonmi a schopnosťami. Je to, akoby nám Boh počas cesty postupne kládol jednotlivé body, ktoré až teraz, keď ich v modlitbe spájame, začínajú vytvárať rozpoznateľný obraz.

Benedikt XVI. to vysvetľoval takto: „Tajomstvo povolania spočíva vo vzťahu s Bohom, v modlitbe, ktorá rastie práve vo vnútornom tichu, v schopnosti počúvať, že Boh je blízko. A to platí tak pred rozhodnutím – teda v okamihu voľby a vykročenia –, ako aj potom, ak chce človek vytrvať a zostať verný na tejto ceste.“[8] Preto pre toho, kto sa pýta na svoje povolanie, je prvé a najdôležitejšie priblížiť sa k Ježišovi v modlitbe a naučiť sa pozerať na svoj život jeho očami. Môže sa mu stať niečo podobné ako tomu slepcovi, ktorému Ježiš natrel oči slinou: najprv videl nejasne, ľudia sa mu zdali ako chodiace stromy. No dovolil Pánovi, aby pokračoval, a napokon začal vidieť všetko jasne (porov. Mk 8,22–25).

Rozbuška

O dva roky po tom nočnom stretnutí s Ježišom nastane udalosť, ktorá prinúti Nikodéma zaujať jasné stanovisko a otvorene sa priznať ako učeník Pána. Podnietený veľkňazmi a farizejmi dá Pilát ukrižovať Ježiša z Nazareta. Jozef z Arimatey získa povolenie zložiť jeho telo a pochovať ho. A svätý Ján píše: „Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol predtým v noci u Ježiša“ (Jn 19,39). Kristov kríž, opustenie zo strany učeníkov a možno aj príklad vernosti Jozefa z Arimatey osobne oslovujú Nikodéma a nútia ho rozhodnúť sa: „Iní robia toto; ja – čo urobím s Ježišom?“

Rozbuška je malé množstvo výbušniny, citlivejšie a menej silné, ktoré sa zapáli knôtom alebo elektrickou iskrou a spôsobí výbuch hlavnej nálože, menej citlivej, ale silnejšej. V procese hľadania vlastného povolania sa často objaví udalosť, ktorá ako rozbuška pôsobí na všetky nepokoje srdca, dá im presný zmysel, ukáže cestu a podnieti človeka, aby po nej išiel. Táto udalosť môže mať rôznu podobu a jej emocionálna sila môže byť väčšia alebo menšia. Dôležité – rovnako ako pri nepokoji srdca – je, aby bola interpretovaná v modlitbe.

Rozbuškou môže byť vnútorný Boží dotyk v duši alebo nečakané stretnutie s nadprirodzenom, ako sa to stalo pápežovi Františkovi, keď mal asi 17 rokov. Bol september a chystal sa ísť oslavovať s kamarátmi. Rozhodol sa však najprv zastaviť na chvíľu vo svojej farnosti. Keď tam prišiel, stretol kňaza, ktorého nepoznal; zaujal ho jeho sústredený postoj, a tak sa rozhodol ísť na spoveď. „V tej spovedi sa mi stalo niečo zvláštne, neviem čo, ale zmenilo mi to život; povedal by som, že ma to zastihlo nepripraveného,“ spomínal o päťdesiat rokov neskôr. A vysvetľoval to takto: „Bolo to prekvapenie, úžas zo stretnutia; uvedomil som si, že ma niekto čakal. Od tej chvíle je pre mňa Boh ten, kto ťa predchádza. Ty ho hľadáš, ale on hľadá teba ako prvý.“[9]

Inokedy je spúšťačom príklad oddanosti blízkeho priateľa: „Môj priateľ sa daroval Bohu – a ja?“; alebo jeho priateľské pozvanie ísť s ním konkrétnou cestou: to „poď a uvidíš“ (Jn 1,46), ktoré Filip povedal Natanaelovi. Môže to byť dokonca aj zdanlivo bezvýznamná udalosť, ktorá má však pre človeka s nepokojným srdcom hlboký význam. Boh vie použiť aj veľmi malé veci, aby pohol našou dušou. Tak sa to stalo aj svätému Josemaríovi, keď ho uprostred snehu zastihla Božia láska.

Často však nejde ani tak o výbuch, ako skôr o postupné „usadzovanie“, ktoré sa deje v tichom dozrievaní viery a lásky prostredníctvom modlitby. Postupne, takmer nebadane, s Božím svetlom človek dospeje k morálnej istote o svojom osobnom povolaní a urobí rozhodnutie, poháňaný milosťou. Svätý John Henry Newman tento proces výstižne opísal pri spomienke na svoje obrátenie: „Istota je okamžitá, prichádza v konkrétnom momente; pochybnosť je naopak proces. Ja som ešte nebol blízko istoty. Istota je reflexný úkon: je to vedomie, že viem. A to som nemal až krátko pred svojím obrátením. Ale (…) kto dokáže určiť presný okamih, keď sa váhy začnú nakláňať a to, čo bolo väčšou pravdepodobnosťou na jednej strane, sa začne meniť na pochybnosť?“[10] Tento proces postupného dozrievania rozhodnutia je v skutočnosti zvyčajne oveľa istejší než ten, ktorý vyvolá náhly a oslnivý vonkajší podnet, ktorý nás môže ľahko zmiasť.

V každom prípade, keď nastane tento zlomový bod, nevyjasní sa len náš pohľad: aj naša vôľa sa pohne, aby túto cestu prijala. Preto mohol svätý Josemaría napísať: „Ak sa ma pýtate, ako sa spozná Božie volanie, ako si ho človek uvedomí, poviem vám, že je to nový pohľad na život. Je to, akoby sa v nás rozsvietilo svetlo; je to tajomný impulz.“[11] Volanie je svetlo a impulz. Svetlo pre rozum, osvietený vierou, aby vedel čítať svoj život; impulz pre srdce, zapálené Božou láskou, aby chcelo nasledovať Pánovo pozvanie – aj keď s tou „nepríjemnou sympatiou“, ktorá je vlastná Božím veciam. Preto je dobré prosiť „nielen o svetlo, aby sme videli svoju cestu, ale aj o silu, aby sme chceli spojiť svoju vôľu s Božou“[12].

Pomoc duchovného vedenia

Nevieme, či sa Nikodém radil s inými učeníkmi predtým alebo potom, ako šiel za Ježišom. Možno to bol práve Jozef z Arimatey, kto ho povzbudil, aby otvorene nasledoval Ježiša bez strachu z ostatných farizejov. Tak by ho priviedol k jeho definitívnemu stretnutiu s Pánom. Práve v tom spočíva sprevádzanie alebo duchovné vedenie: mať po svojom boku niekoho, kto s nami kráča; niekoho, kto sa snaží žiť v súlade s Bohom, kto nás pozná a má nás rád.

Je pravda, že povolanie je vždy niečo medzi Bohom a mnou. Nikto nemôže vidieť moje povolanie namiesto mňa. Nikto sa nemôže rozhodnúť za mňa. Boh sa prihovára mne, pozýva mňa a dáva mi slobodu odpovedať – aj milosť, aby som to dokázal. Napriek tomu je v procese rozlišovania a rozhodovania veľkou pomocou mať skúseného sprievodcu: okrem iného aj preto, aby potvrdil, že mám objektívne predpoklady vydať sa touto cestou, a aby pomohol zabezpečiť čistotu úmyslu pri rozhodnutí darovať sa Bohu. Ako hovorí Katechizmus, dobrý duchovný vodca sa môže stať učiteľom modlitby[13]: niekým, kto nám pomáha čítať, dozrievať a správne chápať nepokoje srdca, sklony i udalosti v modlitbe. Aj v tomto zmysle jeho pomoc prispieva k objasneniu vlastného povolania. Je to napokon niekto, kto nám raz možno povie, ako svätý Ján Petrovi, keď zbadal na brehu muža, ktorý sa im prihováral: „To je Pán“ (Jn 21,7).

V každom prípade je rozlišovanie do veľkej miery osobnou cestou; a taká je aj konečná voľba. Sám Boh nás necháva slobodných – aj po „rozbuške“. Preto sa po počiatočnom momente ľahko môžu znova objaviť pochybnosti. Boh nás neprestáva sprevádzať, no zostáva akoby v istom odstupe. Je pravda, že všetko urobil – a bude robiť aj naďalej –, ale teraz chce, aby sme posledný krok urobili s plnou slobodou, so slobodou lásky. Nechce otrokov, chce deti. A preto zaujíma nenápadné miesto, nevnucuje sa nášmu svedomiu; takmer by sme mohli povedať, že je „pozorovateľom“. Pozerá sa na nás a trpezlivo, pokorne čaká na naše rozhodnutie.

„Počneš a porodíš syna“ (Lk 1,31–32). V okamihu ticha, ktorý nasledoval po zvestovaní archanjela Gabriela, sa zdalo, akoby celý svet zadržal dych. Božie posolstvo bolo odovzdané. Boží hlas sa už roky ozýval v srdci Panny. Teraz však Boh mlčal. A čakal. Všetko záviselo od slobodnej odpovede tejto nazaretskej dievčiny. „Mária povedala: —Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). O niekoľko rokov neskôr, pod Krížom, prijme svätá Mária z rúk Nikodéma mŕtve telo svojho Syna. Aký dojem to muselo zanechať v tomto nedávno prichádzajúcom učeníkovi, keď videl, ako uprostred nesmiernej bolesti Matka Ježiša opäť prijíma a miluje Božie cesty: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Ako by človek nemal dať všetko pre takú veľkú lásku?

—
José Brage

[1] Svätý Josemaría, List 6.V.1945, n. 42.

[2] Tamtiež.

[3] J. Ratzinger, Soľ zeme, Spolok sv. Vojetcha, 1997.

[4] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, Crónica, 1974, vol. I, s. 529.

[5] En diálogo con el Señor, edición crítico-histórica, Rialp, Madrid 2017, p. 199.

[6] Sv. Pavol VI, Kázeň, 14-X-1968.

[7] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, Crónica, 1972, p. 460.

[8] Benedikt XVI, Stretunie s mladými v Sulmona, 4-VII-2010.

[9] S. Rubin y F. Ambrogetti, El Papa Francisco. Conversaciones con Jorge Bergoglio, Ediciones B, Barcelona, 2013, p. 48.

[10] Sv. J.H. Newman, Apología pro vita sua, Ciudadela, Madrid 2010, p. 215.

[11] List 9-I-1932, citované v El Opus Dei en la Iglesia, Rialp, Madrid 1993, p. 148.

[12] F. Ocáriz, «Luz para ver, fuerza para querer», ABC, 18-IX-2018. K dispozícii tu.

[13] Porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, n. 2690.