Moji milovaní, nech Pán ochraňuje moje dcéry a mojich synov!
Uprostred mesiaca augusta žiari slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Okrem radosti zo slávy, ktorú si naša Matka zaslúžila za svoju dokonalú odpoveď na Božiu milosť, ide tiež o obraz blaženosti, ktorá nás očakáva, ak verne odpovieme na kresťanské povolanie.
,,Cirkev už dospela v Preblahoslavenej Panne Márii k dokonalosti bez poškvrny a vrásky (por. Ef 5,27). Veriaci sa však stále ešte snažia premáhať hriech a rásť v svätosti. Preto pozdvihujú oči k Márii, ktorá žiari celému spoločenstvu vyvolených ako vzor čností.“[1]
V mesiaci, ktorý práve začíname, máme aj ďalšie mariánske sviatky, ktoré nás naplňujú radosťou. Zajtra, 2. augusta, je pamiatka Panny Márie Anjelskej. Piateho, v deň výročia posvätenia rímskej baziliky Santa Maria Maggiore, si pripomíname božské materstvo našej Panej. A konečne, 22. augusta slávime korunovanie Presvätej Panny na Kráľovnú a Paniu všetkého tvorstva. Na druhý deň, 23. augusta, si pripomíname výročie tej chvíle, keď sv. Josemaría vo svojej duši počul výzvu: Adeámus cum fidúcia ad thronum glóriæ, ut misericórdiam consequámur: s dôverou pristupujme k trónu slávy, k Presvätej Márii, aby sme dosiahli milosrdenstvo.
Tieto pripomienky nás tiež nabádajú k zamysleniu nad tým, že Boh pre nás pripravil večný príbytok v nebi, kde budeme prebývať s dušou i osláveným telom, po tom, čo verne prejdeme cestu, ktorú Boh vyznačil pre každého, pričom si uvedomujeme, že je mnoho – nespočet – spôsobov, ako prejsť cestu vedúcu do slávy.
Väčšiu časť mužov a žien volá Pán k tomu, aby sa posväcovali v stave manželskom; ostatní, ktorých je tiež veľa, obdržia dar celibátu, ktorým slúžia Cirkvi a dušiam indivíso corde[2], s nerozdeleným srdcom. V každom prípade – či už v manželstve alebo v celibáte – ide vždy o božské povolanie, volanie, ktoré Pán adresuje každému svojmu stvoreniu.
Už od tridsiatych rokov minulého storočia kázal sv. Josemaría s plným presvedčením túto skutočnosť; v časoch, keď sa povolanie k svätosti chápalo temer výlučne vo vzťahu ku kňazom a tým, ktorí si zvolili zasvätený život. Napriek tomu náš Otec v kázaní a duchovnom vedení mládeže trval na tom: Smeješ sa, pretože ti hovorím, že máš ,,povolanie k manželstvu“? – Ale áno, máš ho. Je to naozajstné povolanie[3].
V rámci dobrej výchovy detí je potrebné im pomáhať, aby sa vhodným spôsobom pripravili zvoliť si tú cestu, ktorá vedie k Bohu. To je tiež tou vlastnou úlohou rodičov. Cirkev vždy trvala na tom, že túto povinnosť nemôžu otcovia a mamy delegovať na iné osoby. Už Pius XI. odsúdil zlo ,,toho naturalizmu, ktorý (…) sa vmešuje do výchovy v oblasti natoľko citlivej, ako je morálka a čistota“[4]. A sv. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortách Familiaris consortio potvrdzuje, že ,,tiež výchova k láske ako darovanie seba samého je pre rodičov nevyhnutným základom (…). Zočí voči kultúre, ktorá z veľkej časti ľudskú sexualitu ,,banalizuje“, pretože ju vykladá a prežíva spôsobom redukovaným a ochudobneným, keď ju vzťahuje len k telu a sebeckému pôžitku“[5], tí, ktorí sú hlavou domovov, majú pri tejto úlohe veľmi seriózne brať do úvahy dôstojnosť osoby, stvorenej na obraz a podobu Božiu.
V tejto súvislosti je úplne nevyhnutná výchova k čistote ako k čnosti, ktorá dotvára autentickú zrelosť každého muža, každej ženy a uschopňuje ich rešpektovať a podporovať pravdu, že telo náleží Bohu. Preto tí, ktorí stoja v čele rodiny, majú venovať zvláštnu pozornosť a starostlivosť tomu, aby rozpoznali znaky Božieho volania, vychovávať k panenstvu, ako najvyššiemu stupňu darovania seba samého, čo predstavuje jadro ľudskej sexuality[6].
Otcovia a matky zaiste môžu a – v niektorých prípadoch – majú požiadať o radu osoby s odbornou formáciou, ale iniciatíva a zodpovednosť vždy náleží im samotným. Nemali by prejavovať zábrany alebo strach preberať tieto témy. Osobitne sa týmto obraciam na veriacich a spolupracovníkov Diela, povolaných do manželského stavu. S nadprirodzeným zmyslom a ľudskou láskyplnosťou, s blízkou eleganciou, postrehnite ten nepokoj, ktorý sa objaví vo vašich deťoch, a s jemnosťou konajte, opierajúc sa o modlitbu.
Sv. Josemaría vážne a nežne radil rodičom, aby sa oni sami venovali úlohe hovoriť s deťmi o pôvode života, s použitím pochopiteľných príkladov. To je veľká možnosť aj pre manželov, ktorým Boh nedal potomkov, spolupracovať svojím príkladom a svojimi slovami na obrane úžasnej čnosti čistoty.
Zmienil som sa, že Boh volá väčšinu mužov a žien k manželskému stavu. V príprave na taký krok hrá dôležitú úlohu doba známosti. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že deti majú povinnosť a právo zvoliť si svoju profesiu a svoj životný stav, a zároveň dodáva: ,,Túto novú zodpovednosť na seba vezmú v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si vyžiadajú a rady prijmú upozornenia a rady. Rodičia sa vyhnú tomu, aby nútili svoje deti k voľbe profesie, alebo k voľbe manžela či manželky. Táto povinnosť zdržanlivosti im nebráni, ale naopak skôr ukladá, aby im pomáhali múdrymi radami, obzvlášť keď majú v úmysle založiť si rodinu“[7].
Náš zakladateľ odporúčal, aby sa doba známosti nepreťahovala viac, než je potrebné k dostatočnému vzájomnému spoznaniu sa a k uisteniu, že je medzi nimi láska, ktorá má v budúcnosti stále rásť. Medzitým je potrebné sa pridŕžať, so zdržanlivosťou a sebaovládaním, požiadaviek Božieho zákona.
Bohužiaľ, aj v tejto oblasti sa rozšírili mylné myšlienky a konanie, ktoré sú v priamom rozpore s prirodzeným zákonom , ako aj so zákonom prijatým od Boha. Pápež František pri jednej audiencii pred niekoľkými mesiacmi vyložil niektoré body tradičného učenia Cirkvi. Okrem iného pripomína, že zmluva lásky medzi mužom a ženou, zmluva na celý život, sa neimprovizuje, neuzatvára sa zo dňa na deň. Neexistuje manželstvo narýchlo, na láske je potrebné pracovať, je potrebné kráčať ďalej. Zmluva lásky medzi mužom a ženou sa učí a sa obrusuje[8]. A realisticky dodáva:Kto chce mať všetko a hneď, ten potom tiež odstúpi od všetkého – a hneď – pri prvej ťažkosti (alebo pri prvej príležitosti)[9].
Pokiaľ sú rodičia všímaví k telesnému a duševnému vývoju detí, dokážu ľahšie rozpoznať, keď potrebujú vhodnú radu alebo usmernenie. Zároveň majú rozpoznávať prípadné a veľkolepé povolanie niektorých z nich k tomu, aby sa venovali službe Bohu a dušiam v apoštolskom celibáte. Ak sa rodičia zočí voči takejto okolnosti vyľakajú, a neprimerane sa stavajú proti takejto voľbe, ukazujú – prinajmenšom – ,že duch Ježiša Krista málo prenikol do ich duší, že ich kresťanstvo zostáva veľmi na povrchu. Je logické, aby to v Božej prítomnosti premysleli, a ak boli neústupní, aby svoj postoj zmenili. Myslím, že len tí, ktorí milujú cestu celibátu, pochopia do väčšej hĺbky veľkosť poctivého manželstva.
Vraciam sa na začiatok týchto riadkov. Sv. Josemaría bol z Božej vôle odhodlaným poslom povolania k svätosti vo všetkých životných stavoch. Často opakoval, že láske manželov žehná oboma rukami, pretože manželia sú vysluhovateľmi i samotnou matériou sviatosti manželstva (…). A zároveň vždy hovorím, že tí, ktorí kráčajú po ceste povolania k apoštolskému celibátu, nie sú staré panny, alebo starí mládenci, ktorí nechápu, alebo nedoceňujú lásku; naopak, ich život dáva zmysel vďaka skutočnosti božskej Lásky – rád ju píšem s veľkým písmenom – ktorá je samotnou podstatou každého kresťanského povolania.
Niet rozporu medzi tým, takto oceňovať manželské povolanie a chápať väčšiu znamenitosť povolania k apoštolskému celibátu propter regnum colórum(Mt 19, 12), pre Božie kráľovstvo. Som presvedčený, že každý kresťan dokonale chápe, ako sú tieto dve veci zlučiteľné, pokiaľ sa snažia poznať, prijímať a milovať učenie Cirkvi; a pokiaľ sa tiež snažia poznať, prijímať a milovať svoje osobné povolanie. Teda, pokiaľ majú vieru a žijú z viery (…).
Preto kresťan, ktorý sa snaží posväcovať sa v manželskom stave a je si vedomý veľkosti svojho povolania, má spontánne vo veľkej úcte a láske tých, ktorí sú povolaní k apoštolskému celibátu; a keď sa niektoré z jeho detí z Pánovej milosti vydá na túto cestu, úprimne sa raduje. A miluje potom ešte viac svoje vlastné manželské povolanie, ktoré mu umožnilo ponúknuť Ježišovi Kristovi – veľkej Láske všetkých, ľudí žijúcich v celibáte i ľudí žijúcich v manželstve – plody ľudskej lásky[10].
Pätnásteho tohoto mesiaca obnovíme – tak ako každý rok – zasvätenie Opus Dei Najsladšiemu Srdcu Máriinmu, ktoré náš Otec poprvýkrát uskutočnil vo Svätom domčeku v Lorete v roku 1951. Povzbudzujem vás, aby ste mnohokrát opakovali tú strelnú modlitbu, ktorú nám vtedy odporúčal – Cor Maríæ dulcíssimum, iter para tutum! – a tiež prosili Presvätú Pannu o to, aby všetkým pripravila bezpečnú cestu: tým, ktorí prijali manželské povolanie, i tým, ktorí nasledujú Ježiša Krista na ceste apoštolského celibátu.
Před niekoľkými dňami som mal príležitosť prísť do Lúrd a, s pomocou predstavivosti, do všetkých svätýň zasvätených našej Matke a sprevádzať vás na všetky miesta, kam chodíte. Neprestávajte sa pridávať k mojej modlitbe za pápeža, jeho úmysly a blížiacu sa synodu o rodine. Nedávno mi povedali ľudia, ktorí nie sú blízko Diela: ,,V Opus Dei sa veľmi miluje Panna Mária“ ;mali dôvod tak hovoriť a my sa máme snažiť – každá a každý – v tom ešte pokročiť.
So všetkou láskou vás žehná
váš Otec
+ Javier
Pamplona, 1. augusta 2015.
[1] Druhý vatikánsky koncil, dogm. konšt. Lumen gentium, č. 65.
[2] Por. 1 Kor 7,32-34.
[3] Sv. Josemaría, Cesta, č. 27.
[4] Pius XI., encyklika Divini illius Magistri, 31-XII-1929, č. 49.
[5] Sv. Ján Pavol II., apošt. exhortácia Familiaris consortio, 22-XI-1981, č. 37.
[6] Srv. Tamtiež.
[7] Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 2230.
[8] Pápež František, Príhovor pri generálnej audiencii, 27-V-2015.
[9] Tamtiež.
[10] Sv. Josemaría, Rozhovory, č. 92.