List od preláta (19. marca 2022) | Vernosť

Prelát Opus Dei v pastierskom liste uvažuje o niektorých aspektoch vernosti Ježišovi Kristovi a o povolaní do Diela podľa učenia svätého Josemáriu.

Milovaní, nech Ježiš opatruje moje dcéry a mojich synov!

Verní, stojí to za to!

1 Týmto známym výrokom, ktorý inšpiroval jednu starú pesničku, nás svätý Josemária povzbudzoval k veľkej vernosti. Často spomínam na to, ako sme 23. augusta 1963 počas letného kurzu v Pamplone, keď sme sa stretli s naším Otcom, spievali túto pesničku. Niektorí z nás si všimli, že keď nás náš Otec počúval, ako spievame tieto slová, tichým hlasom opakoval: „stojí to za to, stojí to za to.“ Vnímali sme to ako spontánne vyjadrenie jeho životnej skúsenosti. Šíriť Dielo stálo za to: toľko práce, toľko utrpenia, toľko problémov a zároveň toľko radosti. Vernosť je nutne radostná, a to i v bolesti, s radosťou v Pánovi, ktorý je našou silou (porovnaj Neh 8,10).

Vernosť je široký pojem, ktorý má viaceré významy: „presnosť alebo pravdivosť pri vykonávaní niečoho“, „presná kópia textu“, „presné splnenie povinnosti, sľubu“ a tak ďalej. Obzvlášť dôležité je uvažovať o vernosti vo vzťahoch medzi ľuďmi, a to v jej najhlbšom ľudskom aspekte: v láske. „Vernosť v čase je meno lásky.“[1]. Autentická láska je definitívna, je verná, i keď môže zlyhať kvôli ľudskej slabosti.

Vernosť zahŕňa všetky rozmery nášho života, pretože zahŕňa celú osobu: inteligenciu, vôľu, city, vzťahy a pamäť. Bol by som rád, aby sme sa v súvislosti s blížiacim sa stým výročím založenia Opus Dei na týchto stránkach zastavili a zamysleli nad niekoľkými aspektmi vedení predovšetkým textami svätého Josemáriu.

Vernosť povolaniu, vernosť Ježišovi Kristovi

2 Kresťanské povolanie vo všetkých svojich konkrétnych prejavoch je Božím povolaním k svätosti. Je to volanie Božej lásky k našej láske, vo vzťahu, v ktorom vždy predchádza Božia vernosť: Boh je verný (2Sol 3,3; porovnaj 1 Kor 1,9). „Naša vernosť je iba odpoveďou na Božiu vernosť. Boh, ktorý je verný svojmu slovu, ktorý je verný svojmu sľubu“[2].

Viera v Božiu vernosť dáva silu našej nádeji, i keď naša osobná slabosť nás niekedy vedie k tomu, že nie sme verní v malých a niekedy možno i vo veľkých veciach. Vernosť teda spočíva v tom, že s Božou milosťou kráčame cestou márnotratného syna (porovnaj Lk 15,11-32). Vernosť Ježišovi Kristovi vyžaduje, aby sme stále bdeli, pretože sa nemôžeme spoliehať na naše vlastné slabé sily. Musíme vždy bojovať, a to až do posledného okamžiku nášho pobytu na zemi: to je náš osud[3].

Musíme sa vytrvalo usilovať o spojenie s Pánom. Toto zjednotenie s Ježišom hľadáme a nachádzame v práci, v rodine, vo všetkom... ale predovšetkým v Eucharistii, v pokání, a v modlitbe. Okrem toho, nie sme na to sami, môžeme sa spoľahnúť aj na pomoc druhých, predovšetkým v osobnom duchovnom vedení. Buďme vďační za túto možnosť a otvorme úprimne naše duše, aby sme prijali povzbudenie a radu na ceste v raste v láske k Bohu. A tam, kde sa živí naša láska, posilňuje sa aj naša vernosť: Zamiluj si ho a neopustíš ho[4].

3 Vernosť sa prejavuje obzvlášť vtedy, keď vyžaduje úsilie a utrpenie. Aj tu nás osvecuje príklad našej Matky, vernej Panny: „Iba dôslednosť, ktorá trvá po celý život, možno nazvať vernosťou. Máriino fiat pri zvestovaní nachádza svoju plnosť v tichom fiat, ktoré opakuje aj pod krížom“[5].

S Božou pomocou môžeme byť verní, môžeme postupovať po ceste stotožnenia sa s Ježišom Kristom tak, aby sa naše spôsoby myslenia, lásky, videnia ľudí a sveta stávali stále viac jeho, a to prostredníctvom neustáleho začínania, v ktorom vedomie Božieho detstva dodáva nášmu obráteniu radosť[6]. Tak sa v našom živote stane skutočnosťou výzva svätého Pavla Filipanom: Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5).

4 Stretnutie a zjednotenie sa s Ježišom Kristom sa uskutočňuje v Cirkvi, ktorá je viditeľne ľudom zloženým z mnohých národov, konštitučne je Kristovým telom a funkčne je sviatosťou: všetka spása prichádza od Krista cez Cirkev, najmä preto, že Cirkevkoná Eucharistiu a Eucharistia buduje Cirkev.

Skutočnosť, ktorú možno vždy overiť, teda to, že Cirkev je tvorená slabými a omylnými mužmi a ženami, by nemala znižovať našu lásku k nej. Majme stále na pamäti, že Cirkev je predovšetkým toto: Kristus medzi nami, Boh, ktorý prichádza k ľudstvu, aby ho spasil, volajúc nás cez svoje zjavenie, posväcujúc nás jeho milosťou, neustále nám pomáhajúc svojou milosťou v malých i veľkých zápasoch každodenného života[7].

Vernosť Kristovi je teda vernosť Cirkvi. A v Cirkvi sa snažíme žiť a podporovať jednotu so všetkými, obzvlášť s biskupmi a špeciálne s rímskym pápežom, viditeľným princípom jednoty viery a spoločenstva. Udržujme v každom z nás stále živú túžbu nášho Otca: Omnes cum Petro ad Iesum per Mariam!

Vernosť Ježišovi Kristovi a Cirkvi pre nás znamená vernosť nášmu povolaniu do Opus Dei, žitie podľa ducha, ktorého sme dostali od svätého Josemáriu, ktorý bol a je naším skutočným Otcom v Diele. Takto to vyjadril v jednom skoršom liste adresovaným všetkým svojim deťom:Nemôžem inak ako pozdvihnúť svoju dušu vo vďačnosti k nášmu Pánovi, od ktorého pochádza každá rodina na nebi i na zemi (Ef III, 15-16), za to, že mi dal toto duchovné otcovstvo, ktoré som s jeho milosťou prijal s plným vedomím, že som na zemi iba preto, aby som ho uskutočnil. Preto vás milujem srdcom otca a matky[8]. Byť vernými dcérami a synmi svätého Josemáriu je našou cestou k povolaniu byť vernými dcérami a synmi Boha v Kristovi.

Určite si spomínate na tieto ďalšie slová nášho Otca: Božské povolanie od nás vyžaduje nedotknuteľnú, pevnú, panenskú, radostnú, nespornú vernosť viere, čistote a ceste[9]. Tu sa pristavím iba preto, aby som zdôraznil radosť. Vernosť, ktorá je slobodnou odpoveďou na Božiu milosť, prežívaná s radosťou a s dobrou náladou. Aké užitočné je pripomenúť si tieto jeho ďalšie slová! V ľudských záležitostiach vám chcem zanechať ako dedičstvo lásku k slobode a dobrú náladu[10].

5 Ako by sme si mohli nespomenúť na blahoslaveného Álvara, keď uvažujeme o vernosti v Diele? Spomínam si, že 19. februára 1974, v otcovej Álvarovej neprítomnosti, o ňom svätý Josemária povedal: Chcel by som, aby ste ho napodobňovali v mnohých veciach, ale predovšetkým vo vernosti. (...) Vždy má neporovnateľný úsmev a vernosť[11].Často mi napadajú slová z Biblie vit fidelis multum laudabitur (Prisl 28,20: Statočný človek bude veľmi požehnávaný), ktoré sú vyryté nad dverami vo Ville Vecchia, ktoré vedú práve do kancelárie, v ktorej otec Álvaro pôsobil mnoho rokov.

Zdvíham svoju dušu k Pánovi s vďačnosťou za vernosť toľkých žien a mužov, ktorí nás na tejto ceste predchádzali a zanechali nám vzácne svedectvo o tom, že „to stojí za to“, ktoré som spomínal na začiatku týchto stránok.

Náš Otec povedal, že každý, čo príde do Diela, i keď iba na krátko, vždy pocíti našu náklonnosť. Ešte viac to platí pre tých, ktorí boli nejakú dobu v Diele a potom sa vydali inou cestou. A tých, čo sa v nejakej chvíli cítili byť zranení, prosíme z celého srdca o odpustenie.

Apoštolská vernosť

6 Kresťanské povolanie k svätosti, k stotožneniu sa s Ježišom Kristom, je vo všetkých svojich podobách, tak či onak, apoštolským povolaním. Vnútorný duchovný život a apoštolát nie je možné oddeliť, tak ako nie je možné od seba oddeliť Krista Bohočloveka a Krista Spasiteľa[12].

V každej dobe, a v tej našej to vidíme veľmi jasne, je vo svete obrovský smäd, často nevedomý, po Bohu. Stále sa napĺňajú prorocké slová: „Hľa, prídu dni - hovorí Pán, Jahve - i pošlem na zem hlad; nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova“ (Am 8,11).

Koľkokrát sme už rozjímali nad touto živou výzvou svätého Josemáriu: Drahí priatelia, Ježiš nás vyzýva. Chce byť znova vyvýšený, nie na Kríži, ale v sláve všetkých ľudských činností, aby k sebe pritiahol všetky veci (Jn 12, 32)[13].

Pri prežívaní ťažkostí, s ktorými sa kresťanský život stretáva v tomto svete – ateizmus, ľahostajnosť, relativizmus, materialistický naturalizmus, hedonizmus, a tak ďalej - si pripomínajme výrok svätého Jána: Nemilujte svet ani to, čo je vo svete (1Jn 2,15), ktorý poukazuje na to, čo je vo svete v protiklade k Bohu a čo súhrnne nazýva trojitou žiadostivosťou (porovnaj 1Jn 2,16). Ale svet, Božie stvorenie, je zároveň dobrý: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3,16).

7 Snažme sa rovnako ako náš Otec vášnivo milovať svet[14],pretože je miestom, kde sa stretávame s Bohom a cestou k večnému životu. Láska, ktorá však vylučuje svetskosť: sme zo sveta, ale nechceme byť svetskí, a to napríklad tak, že žijeme ducha a praktickú skutočnosť chudoby, ktorá nás oslobodzuje od toľkých pút a v pozitívnom zmysle nás núti počúvať svätého Pavla, ktorý nás uisťuje: všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží. (1Kor 3, 22-23). Svedectvo striedmeho a jednoduchého života je - dnes a vždy – spôsobom, ako byť soľou a svetlom v tomto svete, ktorý musíme premieňať Kristovou láskou.

Tvárou v tvár tejto skutočnosti – všetko je vaše – sa radujeme z radosti druhých, tešíme sa zo všetkého dobrého, čo nás obklopuje, a oslovujú nás výzvy našej doby. Zároveň hlboko prežívame to, čo sa deje vo svete, najmä smutnú realitu vojny a všetku núdzu a utrpenie toľkých ľudí, predovšetkým tých najslabších. Zdôrazňujem ale, aby sme nepodliehali pesimizmu. Naopak, aktualizujme svoju vieru v životaschopnosť Evanjelia, ktoré je Božou mocou na spásu každého, kto verí (Rim 1, 16), a vieru v prostriedky: modlitba, umŕtvovanie, Eucharistia a práca. Potom bude náš pohľad na svet plný nádeje.

Viera je základom vernosti. Nie márna dôvera v naše ľudské schopnosti, ale viera v Boha, ktorý je základom nádeje (porovnaj Žid 11,1). „Boh je základom nádeje, nie ale akýkoľvek boh, ale Boh, ktorý nesie ľudskú tvár a miloval nás až do krajnosti: tak každého jednotlivca, ako ľudstvo ako celok“[15].

Opäť počúvajme nášho Otca: Ak budete verní, Pán vašimi rukami, ako ovocie vašej tichej a pokornej oddanosti, učiní zázraky. Znova prežijeme úryvok zo svätého Lukáša: Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“(Lk 10,17)[16].

Vernosť povolaniu a obyčajnému životu

8 V živote každého z nás sa môžu z času na čas vyskytnúť okolnosti, ktoré sa vymykajú bežnému životu, ale dobre vieme, že spojenie s Pánom a s Ním i naše apoštolské poslanie sa musí uskutočňovať najmä v obyčajnom živote: v rodine, v profesijnej práci, v priateľstve, v spoločenských povinnostiach... „To je hlavné miesto nášho stretnutia s Bohom,“[17] pripomenul otec Javier v jednom zo svojich prvých listov.

Nachádzať Pána vo všetkých udalostiach každého dňa znamená objavovať hodnotu maličkostí, drobností, detailov, v ktorých môžeme tak často prejaviť našu lásku k Bohu a k druhým. Sám Ježiš nám povedal: Kto je verný v najmenšom, je verný i vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom (Lk 16,10). Vernosť v maličkostiach, ktorú Pán odmeňuje veľkosťou svojej radosti (porovnaj Mt 25,21).

Naša osobná skúsenosť nám ukazuje, že táto vernosť v maličkostiachnie je malicherná, naopak: Vytrvalosť v maličkostiach z lásky, to je hrdnistvo[18]. Láska je to, čo dáva najväčšiu hodnotu všetkému ľudskému úsiliu. Vernosť je vernosť záväzku lásky a láska k Bohu je najvyšším zmyslom slobody. Táto sloboda ducha dáva schopnosť milovať to, čo je treba urobiť, i keď je to spojené s obeťou, a potom môže človek zakúsiť to, o čom nás uisťuje Ježiš: Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. (Mt 11, 29-30). A svätý Augustín vysvetľuje: „V tom, čo človek miluje, buď necíti problémy, alebo miluje samotné problémy (...) Práca tých, čo milujú, nikdy nie je bolestná“[19].

9 Dobre vieme, že stretnutie s Bohom, láska k Bohu je neoddeliteľná od lásky k druhým a od služby. Tieto dva príkazy lásky sú neoddeliteľné. Bratskou láskou, ktorá je istým znakom nadprirodzeného života, budujeme svoju vernosť a robíme radostnejšiu vernosť druhých. „My vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme bratov“ (1Jn 3,14). A akou silou nás svätý Josemária povzbudzuje, aby sme žili bratstvo: Srdce, deti moje, zamerajte svoje srdcia na službu jeden druhému. Keď náklonnosť prechádza Najsvätejším Srdcom Ježišovým a Najsladším Srdcom Máriiným, bratská láska sa uskutočňuje so všetkou svojou ľudskou aj božskou silou. Povzbudzuje k noseniu bremena, uľahčuje bremeno, zaisťuje radosť z boja. Nie je to nič lepkavé, je to niečo, čo posilňuje krídla duše, aby sa vzniesla vyššie, bratská láska, ktorá nehľadá svoj vlastný záujem, umožňuje duši letieť a chváliť Pána v duchu ochotnej obeti[20].

Vzhľadom na miesto, ktoré zaberá v našom bežnom živote práca, by sme mohli uvažovať, a spytovať si svedomie o toľkých aspektoch, ktoré sú obsiahnuté vo vyjadrení Posväcovať prácu, posväcovať sa prácou, posväcovať svet prácou[21]. Teraz by som vás rád vyzval k zamysleniu sa nad tým, ako môžeme lepšie premeniť prácu v modlitbu, ktorá nespočíva iba v tom, že pri práci pamätáme na nejaký prejav zbožnosti. Rob svoju prácu s vedomím, že Boh ťa pozoruje: laborem manuum mearum respexit Deus (Gn 31,42). Naše dielo teda musí byť sväté a hodné Jeho: nielen dokončené do posledného detailu, ale tiež vykonané s morálnou bezúhonnosťou, mužnosťou, ušľachtilosťou, vernosťou a spravodlivosťou. Tak bude vaša profesionálna práca nielen poctivá a svätá, ale z tohto dôvodu bude aj modlitbou[22].

Aj my často zakúšame limity a nedostatky v našej práci, ale ak sa aj napriek všetkému snažíme s vedomím, že Boh sa na nás pozerá, budeme počuť slová svätého Pavla: vaša námaha nie je daromná (1Kor 15,58). Takto to zhrnul náš Otec: Nič sa nestratí.

Stálosť a premenlivosť v živote Diela

V roku 2016 nám otec Javier pripomenul tieto slová svätého Josemáriu: Tak ako je identita človeka rovnaká v rôznych fázach rastu: v detstve, dospievaní, zrelosti... tak je v našom raste aj vývoj, inak by sme boli mŕtvou vecou. Jadro, podstata, duch zostávajú nemenné, ale spôsoby vyjadrovania a správania sa sa vyvíjajú, vždy staré a nové, vždy sväté[23].

Keď som komentoval tento text, zamyslel som sa nad tým, že je to najmä v oblasti osobného apoštolátu, ktorý je v Diele najdôležitejší, a tiež pri vedení profesií, inštitúcii a ľudských štruktúr s kresťanským zmyslom, kde sa snažíme prinášať iniciatívu a tvorivosť a naväzovať úprimné priateľstvo s mnohými ľuďmi a vnášať tak do spoločnosti svetlo Evanjelia. Rovnaká iniciatíva a tvorivosť vedie tiež k hľadaniu nových apoštolských aktivít v mori bez brehov, ktoré nám duch Diela predkladá.

11 Túto kreativitu možno chápať ako verziu toho, čo sa niekedy nazýva dynamická vernosť alebo tiež kreatívna vernosť. Vernosť, ktorá vylučuje povrchnú dychtivosť po zmenách, ako aj a priori protichodný postoj ku všetkému, čo je, alebo sa zdá byť, určitou novinkou. Vďaka tomuto nášmu poslaniu sme prítomní pri samotnom začiatku správnych zmien, ktoré sa v spoločnosti odohrávajú a tiež sa sami podieľame na pokroku každej doby[24].Preto musíme chápať a zdieľať úzkosti našej doby a zároveň sa nesnažiť prispôsobovať nejakej móde alebo zvyku, nech už je akokoľvek aktuálny a rozšírený, ak je v rozpore s duchom, ktorý nám Boh dal prostredníctvom nášho Zakladateľa, vrátane toho, ktorý neodpovedá ľudskej a rodinnej atmosfére vlastnej Dielu. V tomto zmysle sa nikdy nebudeme musieť prispôsobovať svetu, pretože sme zo sveta, ani nebudeme musieť nasledovať ľudský pokrok, pretože sme to my, ste to vy, deti moje, kto spolu s ostatnými ľuďmi, ktorí žijú vo svete, tento pokrok vytvárate svojou bežnou prácou[25].

Je tiež potrebné pamätať na to, že vzhľadom k rozhodnutiam prijatým pre celé Dielo (napríklad ohľadne prostriedkov duchovnej formácie: krúžkov, rozjímaní, duchovných obnov a tak ďalej) je logické, že za rozlišovanie vhodnosti prípadných zmien by mal byť nakoniec zodpovedný Otec s generálnou radou a centrálnou asesoriou. Na druhej strane, nie každá zmena na tejto úrovni je nezávislá na duchu a musí sa skúmať s rozvahou. Nezdráhajte sa navrhovať apoštolské projekty tým, ktorí túto prácu riadia, v duchu iniciatívy a tiež jednoty, - a neprestávali veslovať spoločne – s túžbou prinášať radosť Evanjelia mnohým ľuďom. V každom prípade si buďme istí, že „nie sme sami pri budovaní Diela a nespoliehame sa iba na svoje úbohé sily ale na silu a moc Pána“[26].

12 S našou osobnou vernosťou a zodpovednosťou všetkých za zachovanie inštitucionálnej vernosti, budeme s Božou milosťou aj napriek našim osobným obmedzeniam schopní budovať v premenlivých historických okamžikoch kontinuitu Diela vo vernosti k jeho pôvodu. Ide o základnú kontinuitu medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, ktorá je vlastná živej realite. V roku 2015 nás otec Javier povzbudil, aby sme prosili svätého Josemáriu, aby Dielo prišlo k výročiu 2. októbra 2028 s rovnakou silou a sviežosťou ducha, akú mal náš Otec 2. októbra 1928.

Tak sa vďaka Božej milosti môže stať skutočnosťou to, čo videl svätý Josemária: Vidím Dielo, ktoré sa premieta do storočí, vždy mladé, pôvabné, krásne a plodné, ako bráni Kristov pokoj, aby ho dosiahol celý svet. Prispejme k tomu, aby boli v spoločnosti uznané práva ľudskej osoby, rodiny a Cirkvi. Naša práca zmierni bratovražednú nenávisť a podozrievavosť medzi národmi a moje dcéry a moji synovia – fortes in fide (1Petr 5,9), pevní vo viere – budú vedieť pomazať všetky Kristove rany láskou, ktorá je najjemnejším balzamom[27].

Zverujúc našej svätej Matke Márii, vernej Panne, a svätému Jozefovi neustále obnovovanie našej vernosti vás so všetkou láskou žehná

Váš Otec

Rím, 19. marec 2022

[1] Benedict XVI, Prejav, 12. 5. 2010

[2] František, Homília, 15. 4. 2020

[3] List, 28. 3. 1973, bod 9

[4] Cesta, bod 999

[5] Sv. Ján Pavol II, Homília, 26. 1. 1979

[6] Ísť s Kristom, bod 64

[7] Ísť s Kristom, bod 131

[8] List 6. 5. 1945, bod 23

[9] List 24. 3. 1931, bod 43

[10] List, 31. 5. 1954, bod 22

[11] Sv. Josemária, Poznámky z rodinného stretnutia, 19. 2. 1974

[12] Ísť s Kristom, bod 122

[13] Inštrukcie, 1. 4. 1937, bod 1

[14] Rozhovory, bod 118

[15] Benedikt XVI, Encyklika Spe salvi, bod 31

[16] List, 24. 3. 1930, bod 23

[17] Javier Echevarría, Pastoračný list, 28. 11. 1995, bod 16

[18] Cesta, bod 813

[19] Svätý Augustín, De bono viduitatis, 21, 26

[20] List, 14. 2. 1974, bod 23

[21] Ísť s Kristom, bod 45

[22] List, 15. 10. 1948, bod 26

[23] List, 29. 9. 1957, bod 56

[24] List, 14. 2. 1950, bod 21

[25] List, 9. 1. 1932, bod 92

[26] Javier Echevarría, Pastoračný list, 28. 11. 1995, bod 11

[27] List, 16. 7. 1933, bod 26