Ľudská práca nadobúda veľmi rozmanité podoby: môže sa vykonávať v tichu alebo v tíme, vo viditeľnom či nenápadnom prostredí, s verejným uznaním alebo bez neho. Napriek týmto rozdielom však kresťanská tradícia vždy vnímala prácu ako skutočnosť obdarenú hlbokou duchovnou dôstojnosťou.
Druhy a okolnosti ľudskej práce sú nespočetné a veľmi rozmanité. Spoločná všetkým je tá istá ľudská podstata, no práca sa rozvíja vo veľmi odlišných kontextoch, podlieha hlbokým zmenám v priebehu dejín a neraz aj v priebehu života každého človeka.
Sú ľudia, ktorí pracujú vo veľkých priestoroch, v neustálom kontakte s mnohými ďalšími – ako je to napríklad v zdieľaných priestoroch veľkých organizácií; a sú aj takí, ktorí vykonávajú svoju prácu samostatnejšie a vytvárajú si okolo seba prostredie, ktoré potrebujú. Existujú práce vykonávané v tíme a iné, ktoré si vyžadujú ticho a samotu; úlohy sprevádzané hlukom strojov, pretože zahŕňajú činnosti, ktoré by človek nedokázal vykonať len vlastnými silami, a úlohy, pri ktorých je potrebné vyhnúť sa akémukoľvek zvukovému rušeniu, lebo si vyžadujú sústredenie, presnosť a takmer nepostrehnuteľný rytmus rúk.
V niektorých prácach – ako je práca lekára, učiteľa alebo recepčného – je rozmer služby zjavný; v iných však služba blížnemu zostáva implicitná a osobné vzťahy sú menej bezprostredné. Venovať sa vedeckému výskumu nie je to isté ako uspokojovať klienta; vyrábať potraviny nie je to isté ako písať knihu. Existujú práce, ktoré ľahko získavajú uznanie a odmenu, a iné, ktoré často zostávajú nepovšimnuté.
Povolanie, ktoré je modlitbou
Úryvok zo Svätého písma – v 38. kapitole Knihy Sirachovcovej – predstavuje s osobitnou živou názornosťou dynamiku mnohých ľudských prác, najmä tých manuálnych, ktoré sa konkretizujú v rôznych remeslách, a zdôrazňuje ich dôstojnosť pred Bohom. Remeselník, hrnčiar, roľník či kováč sa nezaoberajú vznešenými skutočnosťami ani nefigurujú medzi radcami kráľov; ich činnosť prebieha ďaleko od oblastí moci a politického rozhodovania. A predsa, vďaka ich vytrvalej a tichej práci sa môže ľudská spoločnosť udržiavať a napredovať:
„Títo všetci [robotník, remeselník, kováč a hrnčiar] spoliehajú sa na svoje ruky a každý je zručný vo svojom remesle. Bez nich nemožno postaviť mesto, nikto by v ňom nemohol bývať ani sa po ňom pohybovať. No nežiadajú si ich do rady mesta, nemajú osobitné miesto v zhromaždení, nezasadnú na sudcovskú stolicu a nepoznajú ustanovenia zákona. Nedávajú vyniknúť ani učeniu, ani právu, neobjavujú sa medzi autormi prísloví, ale upevňujú stavbu sveta a remeslo, ktoré vykonávajú, je ich modlitbou“ (Sir 38,31–34).
Keď autor tvrdí, že „ich remeslo je ich modlitbou“, uznáva, že každá ľudská práca, dokonca aj tá, ktorá sa zdá menej vplyvná alebo dôležitá medzi mocnými tohto sveta, je modlitbou, ktorá vystupuje k Bohu. Na to, aby sme chválili Boha a rozprávali sa s ním, nie je potrebné opustiť svet, ale každý to môže robiť aj prostredníctvom práce, ktorú vykonáva.
Učenie svätého Josemaríu ide v kontinuite s touto biblickou perspektívou, charakteristickou pre múdroslovnú tradíciu Starého zákona. Neustále hlásal, že každá práca sa môže stať miestom stretnutia s Bohom a že žiadna ľudská úloha – akokoľvek sa môže zdať skromná – nie je bez božského diváka. Keďže pre veľkú väčšinu ľudí je bežným životným kontextom každodenná práca, práve v jej vykonávaní je každý povolaný žiť kresťanské čnosti, a teda smerovať k svätosti v spojení s Ježišom Kristom.
„Dielo sa zrodilo, aby prispelo k tomu, aby títo kresťania, začlenení do občianskej spoločnosti – so svojou rodinou, svojimi priateľstvami, svojou profesionálnou prácou, svojimi ušľachtilými túžbami –, pochopili, že ich život, taký, aký je, môže byť príležitosťou na stretnutie s Kristom: teda že je cestou svätosti a apoštolátu. Kristus je prítomný v každej poctivej ľudskej práci: život obyčajného kresťana – ktorý sa niekomu môže zdať všedný a malicherný – môže a má byť svätým a posväcujúcim životom“ (Rozhovory, č. 60).
V jednom z predchádzajúcich článkov sme uvažovali o dôsledkoch toho, že vtelené Slovo prijalo skutočnú ľudskosť, so všetkou sieťou vzťahov, ktorá jej patrí, a že navyše vykonávalo konkrétne povolanie: tesára. Z tejto skutočnosti vyplývajú pre našu tému aspoň dva mimoriadne významné dôsledky.
Po prvé, že každodenný život – tak, ako bol prijatý a žitý na zemi Božím Synom – predstavuje oblasť, v ktorej sa všetci môžu stotožniť s Kristom a teda sa posväcovať. Po druhé, že mnohorakosť okolností vlastných každodennej existencii a práci dáva tomuto povolaniu skutočne univerzálny rozmer, sprístupňujúc ho nesmiernej väčšine mužov a žien všetkých čias.
Táto posledná úvaha, zhrnutá zakladateľom Opus Dei vo vyjadrení „otvorili sa božské cesty zeme“ (porov. Inštrukcia, máj 1935, č. 1), poukazuje na úzky vzťah medzi posväcovaním práce a univerzálnym povolaním k svätosti. Táto súvislosť však vyvoláva niektoré otázky. Aký vzťah existuje medzi týmito dvoma skutočnosťami v učení svätého Josemaríu? Aké prvky originality má jeho myslenie v porovnaní s teologickou tradíciou jeho doby?
Univerzálnosť svätosti a poslanie Opus Dei
Univerzálne povolanie k svätosti, v prísnom zmysle, nevyplýva z univerzálneho rozmeru rôznych pozemských činností vykonávaných ľuďmi. Vo svojom najhlbšom koreni je univerzálne povolanie k svätosti vyjadrením povolania stotožniť sa s Ježišom Kristom, ktoré každý veriaci prijíma – ako dar a ako úlohu – pri krste. Každý pokrstený je povolaný k svätosti; ba čo viac, toto povolanie má každý človek, nakoľko je určený stať sa živým údom mystického tela Krista. Platí to aj pre tých, ktorí nebudú vykonávať prácu: napríklad tí, ktorí opúšťajú svet, aby sa venovali kontemplácii, alebo tí, ktorí nevykonávajú žiadne povolanie či profesiu.
Od každého Boh žiada – akákoľvek je jeho životná situácia: laik, rehoľník, kňaz; zdravý alebo chorý; ponorený do činností sveta alebo od nich vzdialený –, aby sa pripodobnil jeho Synovi, ktorý sa stal človekom pre nás. Hoci je táto perspektíva jasne prítomná v Novom zákone a v tradícii prvých kresťanských storočí, bola počas dlhých období dejín zabudnutá. Udržiavaná niektorými autormi novoveku a súčasnosti – ako svätý František Saleský, svätý Alfonz Mária de Liguori alebo svätý John Henry Newman, medzi inými –, stane sa centrom posolstva svätého Josemaríu od tridsiatych rokov 20. storočia a neskôr ju autoritatívne prevezme Druhý vatikánsky koncil do svojej náuky o Božom ľude (porov. Lumen gentium, kap. 2).
Čo teda charakterizuje poslanie Opus Dei a akým spôsobom prispieva ohlasovanie posväcovania práce – so svojimi tromi rozmermi: posväcovať prácu, posväcovať sa v práci a posväcovať druhých prostredníctvom práce – k pochopeniu univerzálneho povolania k svätosti prítomného v Cirkvi Ježiša Krista?
Na základe obsahu Listov a Inštrukcií – najmä tých častí, v ktorých svätý Josemaría definuje poslanie novej inštitúcie, ktorú cíti byť povolaný podporovať – vyplýva, že pastoračný cieľ Opus Dei spočíva v ponúkaní duchovných a asketických prostriedkov, aby sa povolanie k svätosti mohlo uskutočňovať práve v kontexte práce a každodenného života. To znamená pomáhať kresťanom vtlačiť kresťanskú formu práci, ľudskej spoločnosti a činnostiam, ktoré sa odohrávajú uprostred sveta.
„Aké jasné bolo pre tých, ktorí vedeli čítať v Evanjeliu, toto všeobecné povolanie k svätosti v každodennom živote, v práci, bez opustenia svojho vlastného prostredia! A predsa ho po stáročia väčšina kresťanov nepochopila: nemohol vzniknúť asketický jav, že by mnohí takto hľadali svätosť, bez toho, aby opustili svoje miesto, posväcujúc prácu a posväcujúc sa ňou“ (List 3, č. 91).
„Dcéry a synovia moji, duch Opus Dei zachytáva tú krásnu skutočnosť, že každá dôstojná a ušľachtilá práca z ľudského hľadiska sa môže stať božskou činnosťou. Neexistuje nezlučiteľnosť medzi kresťanskou morálkou, medzi kresťanskou dokonalosťou a akýmkoľvek dovoleným povolaním, intelektuálnym alebo manuálnym, či už ho ľudia považujú za významné alebo nie“ (List 14, č. 5).
Svätý Josemaría chápe, že prostredníctvom veriacich laikov prítomných v najrozmanitejších profesiách a činnostiach sa posolstvo Ježiša Krista bude môcť dostať do všetkých prostredí a do všetkých zákutí spoločnosti, čím prispeje k zmiereniu sveta s Bohom.
„Ľahko môžeme ísť na všetky pracoviská, dokonca aj do prostredí laicizmu, kde sa Boh ignoruje alebo nenávidí, vstupujúc do nich prostredníctvom našej bežnej profesionálnej práce: čo patrí k samotnej podstate nášho povolania a čo - keby sa odňalo - by spôsobilo, že by sme stratili všetky možnosti posväcovania podľa nášho ducha a všetky možnosti apoštolátu vo svete“ (List 13, č. 115).
„Už je to dva roky odvtedy, čo som sa, v súlade s potrebami Diela, presťahoval do Ríma. Mojou hlavnou činnosťou v tých dňoch bolo vysvetľovať Dielo osobám, ktoré riadia univerzálnu Cirkev; nastal okamih, keď som sa rozhodol použiť príklad, ktorý sa mi zdal veľmi názorný. Keď som hovoril s kardinálom Lavitranom, ukázal som mu fotografiu jedného z vašich bratov, operného speváka, zachytávajúcu jeho vystúpenie v divadle. A poznamenal som: je teraz jasné, že sme obyčajní ľudia, že našou úlohou je posväcovať všetky povolania, všetky druhy práce vlastné ľuďom, ktorí neopúšťajú svet?“ (List 14, č. 2).
Aby uskutočnil poslanie Opus Dei, svätý Josemaría pochopil, že veriaci laici potrebujú osobitnú formáciu, ktorá ich uschopní vydávať svedectvo o Evanjeliu v profesionálnom prostredí a v každodennom živote. Išlo v konečnom dôsledku o to, živiť sa tým, čo možno nazvať „spiritualitou práce“, primeranou kultúrnym a spoločenským podmienkam našej doby.
V tomto svetle sa chápe aj úloha, ktorú prisúdil kňazom, ktorých chcel inkardinovať do novej inštitúcie: služobné kňazstvo malo laikom ponoreným do časných skutočností poskytovať duchovné vedenie a potrebnú formáciu, aby mohli plne vykonávať svoje všeobecné kňazstvo.
Hoci univerzálne povolanie k svätosti nevyplýva zo samotnej existencie mnohých pracovných kontextov, ktoré možno posvätiť, učenie zakladateľa Opus Dei prispelo k zakoreneniu presvedčenia v Cirkvi, že „v práci a prostredníctvom práce sa môžeme a máme stať svätými“ a teda že svätosť je cieľ, ktorý Ježiš Kristus skutočne ponúka všetkým.
Inak povedané: na ohlasovanie univerzálneho povolania k svätosti nie je potrebné Opus Dei, ani si to žiadna inštitúcia v Cirkvi nemôže nárokovať ako svoje výlučné poslanie alebo charizmu. Boh však chcel vzbudiť Opus Dei, aby konkrétnym spôsobom ukázal, že táto svätosť je možná aj pre tých, ktorí pracujú a vedú obyčajný život uprostred sveta, a aby im poskytol duchovné a asketické prostriedky potrebné na jej dosiahnutie.
Novosť posolstva sa ukazuje jasnejšie, keď sa vezme do úvahy prevládajúci cirkevný kontext na Západe až do prvých desaťročí 20. storočia. V tomto rámci sa povolanie k svätosti často interpretovalo ako výzva opustiť svetskú prácu a každodenný život, aby sa prijal nový životný stav – klerický alebo rehoľný –, ktorý zahŕňal zanechanie svetských skutočností.
„Často mám chuť zakričať do ucha toľkým mužom i ženám, v kancelárii či v obchode, v redakcii novín alebo na tribúne, v škole, v dielni, v baniach a na poli, že majú prinášať Krista do každého prostredia, posilnení vnútorným životom a spoločenstvom svätých podľa učenia apoštola: ‚zvelebujte Boha svojím životom a noste ho vždy v sebe‘“ (Vyhňa, č. 945).
„Mnohé materiálne, technické, ekonomické, sociálne, politické a kultúrne skutočnosti…, ponechané samy na seba alebo v rukách tých, ktorým chýba svetlo našej viery, sa premenia na hrozné prekážky pre nadprirodzený život: vytvárajú akýsi uzavretý a nepriateľský priestor pre Cirkev. Ty ako kresťan — vynálezca, literát, vedec, politik, pracovník…, máš povinnosť tieto skutočnosti posväcovať. Spomeň si, že všetko stvorenie — píše Apoštol — vzdychá ako v pôrodných bolestiach, očakávajúc oslobodenie Božích detí.“ (Brázda, č. 311).
Spiritualita pre svet práce
Je mnoho katechéz a príkladov, ktorými zakladateľ Diela povzbudzoval svoje duchovné deti, aby objavili v práci a v každodennom živote privilegované miesto svojho stretnutia s Bohom, a nie niečo, čo rozptyľuje, oddeľuje alebo vzďaľuje od ideálu svätosti. Jeden z najznámejších textov v tomto ohľade je homília prednesená 8. októbra 1967 v areáli Univerzity v Navarre, neskôr publikovaná pod názvom „Milovať svet vášnivo“. V nej svätý Josemaría tvrdí, že duchovný život a obyčajná práca nemôžu u veriaceho vytvárať akýsi „dvojitý život“: neviditeľného Boha nachádzame práve v najviditeľnejších a najmateriálnejších skutočnostiach. Ba viac, ak sa nenaučíme objavovať Boha v každodennom živote, ťažko ho nájdeme.
Kázanie zakladateľa Opus Dei formovalo to, čo možno nazvať „spiritualitou práce pre našu dobu“. Počas svojho života poskytoval konkrétne usmernenia na živenie modlitby a pestovanie autentického kontemplatívneho života uprostred každodenných povinností. Povzbudzoval napríklad spájať prácu s eucharistickou obetou, aby sa celý deň stal predĺžením svätej omše.
Pripomínal taktiež, že svedectvo viery nachádza privilegovaný priestor vo vzťahoch a profesionálnych kontextoch, najmä v príklade, ktorý možno dať druhým prostredníctvom práce vykonávanej so spravodlivosťou a láskou a s kompetentnosťou a profesionalitou. Nejde len o to, aby sme sa pomodlili na začiatku, počas a po dokončení práce, ale o to, aby sa samotná práca premenila na modlitbu.
Existuje veľa konkrétnych prostriedkov na udržiavanie Božej prítomnosti počas dlhých hodín každodennej práce: uvedomovať si prítomnosť Boha Otca, ktorý na nás s láskou hľadí; pripomínať si, že pracujeme pre Krista, s Kristom a v Kristovi; počúvať vnuknutia Ducha Svätého, ktorý nám pomáha vidieť, čo od nás Boh v každom okamihu žiada a ako môžeme uskutočňovať spravodlivosť a lásku voči ľuďom, ktorí nás obklopujú. Svätý Josemaría učil napĺňať deň malými skutkami lásky: obrátiť pohľad na obraz Panny Márie alebo na malý kríž položený na stole; pozdvihnúť myseľ k najbližšiemu svätostánku (porov. Vyhňa, č. 745–746); modliť sa s Cirkvou na poludnie Anjel Pána; premieňať opakujúce sa a mechanické úkony na príležitosť na krátke vnútorné strelné modlitby; vidieť za dokumentmi, ktoré študujeme, osoby, ktorým sme povolaní slúžiť; hľadať Boha v tvári druhých; utešovať slovom i príkladom najviac vyťažených spolupracovníkov; začínať menej príjemnými úlohami – často najpotrebnejšími – spájajúc ich s Kristovou obetou; napokon považovať vlastný pracovný stôl za oltár, kde sa denne spájame s našou svätou omšou.
„Vo vašej profesionálnej práci, konanej pred Bohom, sa uvedú do hry viera, nádej a láska. Okolnosti, vzťahy a problémy, ktoré prináša vaša práca, budú živiť vašu modlitbu. Úsilie dokončiť svoju každodennú činnosť bude príležitosťou žiť ten kríž, ktorý je pre kresťana nevyhnutný. Skúsenosť vašej slabosti, neúspechy, ktoré existujú v každom ľudskom úsilí, vám dodajú viac realizmu, viac pokory, viac porozumenia voči druhým. Úspechy a radosti vás pozvú k tomu, aby ste vzdávali vďaky a mysleli na to, že nežijete pre seba, ale pre službu druhým a Bohu“ (Ísť s Kristom, č. 49).
Pracovný život nepredstavuje prekážku pre život modlitby; naopak, je prostredím, v ktorom sa život modlitby môže zakoreniť a rozvinúť do hĺbky. Taktiež sa v ňom objavuje skrytá obeta, ktorá dáva zmysel tomu, čo robíme, a odhaľuje jeho duchovný význam:
„Opakujem, že naše postavenie Božích detí nás privedie k tomu, že budeme mať kontemplatívneho ducha uprostred všetkých svetských aktivít; prostredníctvom modlitby, umŕtvovania, náboženskej a profesionálnej kultúry budeme spĺňať naše povolanie: čím viac sme zo sveta, tým viac by sme mali byť Božími.“ (Vyhňa, č. 740).
„Pýtaš sa ma: „Prečo ten drevený kríž?“ A citujem z jedného listu: ,Keď zdvihnem zrak od mikroskopu, oči mi padnú na čierny a prázdny kríž. Tento kríž bez Ukrižovaného je symbolom. Má význam, ktorý iní nevidia. A ten, čo je unavený a práve chcel odložiť svoju prácu, znova upriami zrak do mikroskopu a pokračuje, pretože ten osamelý kríž volá po ramenách, čo by ho niesli.‘“ (Cesta, č. 277).
Ako nájsť Boha v práci v 21. storočí?
Tvrdiť, že ľudská práca a profesionálna činnosť sú miestom nášho stretnutia s Bohom, môže znieť ako povzbudzujúca fráza, vlastná duchovnej literatúre, no zdanlivo odtrhnutá od každodennej skúsenosti 21. storočia. Pre niektorých môže použitie explicitného odkazu na Boha v sekulárnom svete pracovných vzťahov dokonca pôsobiť ako umelá a abstraktná stratégia na otupenie skutočných problémov: naliehavých sociálnych problémov, negatívnych dôsledkov nezamestnanosti a migrácie, konfliktov medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, medzi občanmi a štátom, medzi konkurentmi na trhu alebo medzi rivalmi usilujúcimi sa o vedúce pozície v tej istej firme.
Najmä v industrializovaných západných spoločnostiach sú mnohé pracovné prostredia poznačené nervozitou a súťaživosťou, napätím medzi zúčastnenými stranami, uponáhľanosťou a fragmentáciou ľudských vzťahov, faktormi, ktoré často vyúsťujú do podozrievavosti a nedôvery. Pre obyvateľa súčasnej konzumnej spoločnosti „pracovať dobre“ zvyčajne neznamená praktizovať čnosti, ale maximalizovať zisky, zvyšovať viditeľnosť v médiách alebo posilňovať korporátnu značku.
Zrýchlené tempo produkcie a krátky čas na prijímanie rozhodnutí podporujú stres, ochudobňujú kvalitu osobných vzťahov a neraz ich redukujú na väzby len zo zištnosti, často navyše presunuté do virtuálnej roviny. Pre mnohých sa práca javí ako bremeno, z ktorého treba uniknúť, nie ako skutočnosť, ktorá má byť posväcovaná. Život – skutočný život – akoby začínal až po skončení pracovného dňa: až vtedy sa akoby opäť stávame sami sebou a môžeme sa venovať svojim blízkym, svojim záujmom, tomu, čo nás ako ľudí napĺňa. Je veľavravné, že na niektorých oslavách odchodu do dôchodku zaznievajú výkriky ako „Konečne slobodný!“, kultúrny symptóm chápania práce predovšetkým ako otroctva, bremena alebo obmedzenia.
Pri takomto obraze takmer nevyhnutne vzniká otázka: čo môže mužom a ženám našej doby povedať posolstvo posväcovania práce, ktoré učil zakladateľ Opus Dei? Ide nepochybne o návrh idúci proti súčasnej kultúre. Sám svätý Josemaría si toho bol plne vedomý už v rokoch, keď písal niektoré zo svojich duchovných poznámok, neskôr zhromaždených v Brázde:
„Niektorí sa pri svojej práci nechajú viesť predsudkami: zásadne nikomu neveria a už vôbec nechápu potrebu svoju prácu posväcovať. Keď s nimi o tom hovoríš, vravia ti, aby si nepridával ďalšiu záťaž k ich vlastnej práci, ktorú aj tak vykonávajú s nevôľou, ako bremeno. — Toto je jedna z mierových bitiek, ktoré treba vyhrať: nájsť Boha vo svojej práci a — s Ním a ako On — slúžiť ostatným.“ (Brázda, č. 520).
Všetkým – aj tým, ktorí nezdieľajú kresťanskú vieru – navrhuje vytvárať úprimné a konštruktívne ľudské vzťahy, uznávať a oceňovať talenty každého človeka a chápať prácu ako službu, nie ako potvrdenie vlastného ega. Pozýva pracujúcich, aby sa – vedení kresťanskou láskou – angažovali v dynamike jednoty, a nie rozdelenia, budujúc na dôvere, a nie na antagonizme.
Pripomína tiež, že dôstojnosť a význam nejakej úlohy sa nemeria dosiahnutými výsledkami ani vytvorenými ziskami, ale láskou, s akou sa vykonáva, a duchom služby, ktorý ju inšpiruje.
„Niet povolaní nízkej kategórie: všetky sú veľmi dôležité. Kategória povolania závisí od osobných vlastností toho, kto ho vykonáva, od ľudskej vážnosti, s akou ho vykonáva, od Božej lásky, ktorú doň vkladá. Ušľachtilé je povolanie roľníka, ktorý sa posväcuje obrábaním zeme; aj povolanie univerzitného profesora, ktorý spája kultúru s vierou; aj povolanie remeselníka, ktorý pracuje vo vlastnom rodinnom prostredí; aj povolanie bankára, ktorý rozmnožuje ekonomické prostriedky v prospech spoločenstva; aj povolanie politika, ktorý vo svojej práci vidí službu spoločnému dobru; aj povolanie robotníka, ktorý obetuje Pánovi námahu svojich rúk“ (List 14, č. 5).
Zakladateľ Opus Dei učí veriacich, že práca, rodina a duchovný život nepredstavujú oddelené oblasti, ale dimenzie, ktoré sa majú integrovať do jednej existencie - posvätenej a zároveň posväcujúcej. Pripomína im, že apoštolát a vzťah s Bohom sa nezačínajú až po skončení pracovného dňa, ale že vyrastajú a rozvíjajú sa v samotnom vykonávaní práce.
Takisto naznačuje, že profesionálna mentalita, ktorú každý pestuje, môže osvetľovať aj iné oblasti života: pomáhať pri výchove detí, usmerňovať účasť na spoločenskom živote a zodpovedne usporadúvať čas odpočinku. Učí, že ak vieme milovať v rodine, naša láska pokračuje aj v práci; že svätá omša, ktorú každý veriaci žije prostredníctvom svojho všeobecného kňazstva, sa rozprestiera počas 24 hodín dňa; že každá minúta má hodnotu večnosti; a že každý okamih je príležitosťou milovať Boha a druhých.
Práca je pre svätého Josemaríu aj prostriedkom, ako nasmerovať všetku energiu a túžby slúžiť v prospech spoločného dobra, nielen osobného prospechu: človek, ktorý chce posväcovať svoju prácu, „sa nemôže obracať chrbtom k žiadnej neistote ani potrebe svojich blížnych“ (Vyhňa, č. 453). Tento horizont služby dáva osobnej práci zmysel a hodnotu.
Napokon výzva svätého Josemaríu žiť „kontemplatívne uprostred sveta“ nadobúda konkrétne dôsledky v kontexte každodennej práce. V mnohých činnostiach pracovného dňa ten, kto si osvojí kontemplatívny pohľad, vie ďakovať Bohu za čnosti druhých; zo srdca odpúšťa nedorozumenia a urážky; je pozorný voči tým, ktorí trpia, ktorí sú sami, na ktorých sa zabudlo; a v každom človeku rozpoznáva obraz a podobu Boha.
Ten kontempluje v práci Boha, kto sa synovsky pozerá na stvorenie, obdivuje jeho krásu a poriadok jeho zákonov, žasne nad úspechmi techniky a ľudskej inteligencie a raduje sa z toho, že môže prispieť k rastu spoločnosti budovaním vzťahov poznačených láskou a spravodlivosťou. Napokon chváli Boha za milosť spolupracovať prostredníctvom vlastnej práce na vedení stvorenia k jeho plnosti.
„Boha spoznávame nielen pozorovaním divov prírody, ale aj skúsenosťou našej vlastnej práce, nami vynaloženého úsilia. Práca sa takto stáva modlitbou a vzdávaním vďaky, lebo vieme, že nás sem na zem postavil Boh, že nás miluje, a že nás spravil dedičmi svojich prisľúbení.“ (Ísť s Kristom, č. 48).